Trpká melanchólia filmu Dědictví 2, kde hrá dcéru svojho skutočného otca, sa jej páči. ANNA POLÍVKOVÁ je však najšťastnejšia na divadelnom javisku.
Byť dcérou vlastného otca vo filme, to ste ani nemuseli hrať. Alebo áno?
„Bohušova dcéra je dosť chladná a ja taká nie som. Už to, že sa volá Anna. Mne takto hovoria len vo Francúzsku, doma som skôr Anča.“
Aké náročné je byť v reáli dcérou Bolka Polívku?
„To je celkom ľahké. Môj otec je mojou celoživotnou inšpiráciou. Obaja rodičia sú skvelí. Boli príkladní, hoci spolu nežili. Naša rodina nie je síce ideálnym vzorom, ale funguje veľmi dobre, práve ona je mojím najväčším dedičstvom.“
Skutočne sú vzťahy medzi vašimi početnými súrodencami také dobré?
„Fakt áno. Otec si na nás všeličo testuje. V našej rodine platí, že často opakovaný vtip je ten najlepší. Otec totiž skúša vtipy tak dlho, až začnú fungovať. My deti sme však priveľmi ľahké obete, stále sa na niečom smejeme.“
Nebola ani Chantal Poullainová macochou ako z rozprávky?
„Po francúzsky sa macocha povie la belle mére, čo znamená krásna matka. A väčšinou to totiž aj tak býva, že tá druhá manželka je krajšia a mladšia. Vždy som hovorila, že Chantal je románovou postavou. Potvrdila to nedávno aj svojou knihou Život na lane plnou magického realizmu.“
Podobáte sa viac na Cate Blanchettovú alebo na svojho otca?
„Nos mám zrejme po otcovi, ale aj podobnosť s Blanchettovou mi už niekto spomínal. Lichotí mi to, ibaže ja som úplne spokojná s tým, ako vyzerám. Nemenila by som ani za Blanchettovú.“
Nie je vám ľúto za otcovou farmou, ktorá je teraz na predaj?
„Zo starších čias mám na ňu krásne spomienky. Hlavne zo začiatku, keď to bolo komornejšie, rodinnejšie, konali sa tam úžasné akcie – hádzanie flinty do žita, hon na klaunov. Aj dospelí sa na nich priam kráľovsky bavili. Náročnejšie však bolo samotné vlastníctvo farmy. Bol to obrovský kolos a otec popritom stále pracoval ako herec, takže preňho je to veľká úľava.“
Prečo ste sa rozhodli študovať pohybové divadlo a nie herectvo ako také?
„Na konzervatóriu som sa necítila dobre. Baví ma hľadať najlepšie divadelné vyjadrenie nejakej situácie a tým nie vždy býva iba činohra. Nevenujem sa však ani klasickej pantomíme celkom bez slov. Aj Jacques Lecoq, guru školy, na ktorú som vo Francúzsku chodila, vždy tvrdil, že v určitej chvíli musí na javisku padnúť slovo. Kým sa ešte dá, chcem sa sústrediť na pohyb. Vždy som rada tancovala.“
Pohybový talent máte po otcovi či po mame?
„Mama vraj tiež svojho času utancovala Josefa Laufera. Aj moja babička dostala dvojku zo správania za to, že v škole tancovala na lavici.“
S Marthou Issovou ste vytvorili projekt Intergalaktické krásavice. Chceli ste v ňom zo seba urobiť ženských klaunov?
„Lasica a Satinský sa kedysi vyjadrili, že nemôže existovať ženská komická dvojica, lebo žiadna žena neprizná, že tá druhá je krajšia či múdrejšia než ona. To sa nám pri skúškach aj potvrdilo. Dosť sme sa hádali, ale nakoniec sme sa dokázali na seba pozrieť aj z odstupu. Táto inscenácia je veľmi o nás, o ženskej súťaživosti, hoci na nej nie je nič autobiografické. S Marthou sa poznáme od puberty. Naše predstavenie vzniklo práve na báze improvizácií, ktoré sme predvádzali na akcii Festiválek aneb Jsem spokojený. Koná sa to raz za štvrť roka a je tam úžasná atmosféra, môžete si vyskúšať aj tie najväčšie nezmysly.“
Z Ordinácie v ružovej záhrade ste odišli, nebavia vás nekonečné seriály?
„Zistila som, že mi to rýchle seriálové nakrúcanie nejde. Neviem, kam mám svoju postavu viesť. Neopovrhujem týmto žánrom, naopak, obdivujem, ak niekto dokáže byť dobrý v nejakej seriálovej postave celé roky.“
Nebojíte sa, že vás vaše víťazstvo vo vlaňajšej sérii StarDance posunulo priveľmi do šoubiznisu?
„Tieto svoje mediálne vystúpenia beriem len ako výlety, mojím domovom je divadlo. StarDance bola však taká fantastická skúsenosť, že by som do nej pokojne išla ešte viackrát.“
Čo je na divadle pre vás také príťažlivé?
„V divadle sú jasné pravidlá, v rámci ktorých sa dá nájsť veľká sloboda. Je to ako s argentínskym tangom, ak dáte divákom priveľa, môžete stratiť rovnováhu, ak zasa menej, budú váhať. Je to veda, ktorú máte v divadle šancu každý večer cibriť. Ja som na javisku jednoducho šťastná.“
