,,Najskôr sme bývali neďaleko Trnavského mýta na Budyšínskej ulici a potom, asi v mojich piatich rokoch, sme sa presťahovali do neďalekého nového paneláku na Vajnorskej ulici. Pamätám si, že medzi Novou dobou a Kuchajdou nebolo vtedy vlastne vôbec nič. Iba kopce a buriniská, kde cvičievali vojaci z neďalekých kasární. Pre nás, chlapcov, ideálny priestor na hranie. S bunkrami, cestičkami, zákopmi.“
A čo Centrálne trhovisko, ktoré bolo na Trnavskom mýte? Pamätáte sa ešte naň?
„Pravdaže. Dokonca tam niekedy predával i môj starý otec. Dodnes si spomínam, ako mama išla k jeho susedovi kúpiť feferónky a pýtala sa, či sú dosť ostré, lebo minulé vraj neboli. On jej na to, že keď mu neverí, nech pred ním jednu zje a v prípade, že nezakašle, neodpadne, k nákupu jej pridá liter burčiaku. No a keďže som stál priamo vedľa mamy, môžem dosvedčiť, že – až na pár sĺz, to skutočne dokázala a domov aj burčiak doniesla.“
Blízko bolo aj kúpalisko Tehelné pole, ktoré malo vždy dosť návštevníkov.
„Patrili sme medzi nich. Pretože mama mala cez leto ako herečka voľno, a tak som tam s ňou býval dokonca veľmi často. Úžasne som sa cítil, keď sme ešte zašli do reštaurácie, ktorá bola hneď vedľa na zimnom štadióne a dali sme si spolu palacinky alebo vyprážaný syr.“
Ako ste vtedy videli centrum mesta?
„Veľmi si cením, že ma otec brával na prechádzky po Starom Meste. Vysvetľoval mi, kde sú aké kultúrne pamiatky, kde a čo sa celkom zbytočne zbúralo. Myslím preto, že som centrum poznal dosť dobre. Ale nemôžem si pomôcť, naozaj sa mi zdali príšerne ošarpané. Hoci, keď som potom, po skončení VŠMU, odišiel do divadla v Martine, prežíval som to psychicky veľmi ťažko a do Bratislavy sa vracal vždy veľmi rád. Niekedy dokonca iba na pár hodín. Len aby som sa nadýchal jej vzduchu, očami sa poláskal s budovami Starého Mesta. Prišiel som o siedmej večer a o jednej v noci som už sedel vo vlaku späť. Preto ma aj nesmierne teší, že sa dnes Bratislava opravuje – a naozaj s výbornými výsledkami. Uvedomujem si to i preto, že keď mi prídu hostia zo zahraničia alebo môj brat, sami ma upozorňujú, čo je v meste nové.“
A čo vaše študentské roky na VŠMU? Na čo si z nich spomínate?
„Priamo v pivnici budovy bol vtedy klub SZM, ktorý sme ako druháci dostali na starosť. V piatok a v sobotu v ňom bývali vždy až do rána diskotéky, ale zároveň sa tu diskutovalo o umení, škole, kultúre a chodili sem tiež niektorí naši profesori. Postupne sa o klube vedelo natoľko, že keď sa iné podniky už v centre zatvorili, jednoducho sa povedalo – ideme k hercom. Celé to trvalo asi dva roky. Až pokým po jednom žúre neprišiel kvestor do klubu skôr, než sme stihli upratať a bolo po všetkom.“
Máte v Bratislave nejaké obľúbené miesto?
„Možno preto, že som sa tam chodieval bicyklovať, tak Ahoj. Pod Slavínom som mal rád reštauráciu Kolečko, z ktorej je teraz veľký hotel a dobré boli aj cestičky pod Hradom. No a páči sa mi tiež Horský park s jeho Horárňou, kde je partia ľudí, ktorí toto prostredie nielen udržiavajú, ale pripravujú aj veľa zaujímavých akcií pre svojich návštevníkov.“
Čo by ste v meste zmenili?
„Keďže som pracovne veľmi viazaný na auto, tak magistrátu najviac vyčítam, že v Bratislave dlhodobo nevie zlepšiť dopravnú situáciu. Množstvo príkazov a zákazov je doslova nezmyselných a akoby to nikoho z kompetentných vôbec netrápilo. Pričom by napríklad stačilo vytvoriť poradný zbor z taxikárov, ktorí by veľmi dobre vedeli povedať, čo v uliciach mesta má a čo nemá zmysel.“
JANA LUKÁČOVÁ
