Na túto premiéru sa čakalo už niekoľko rokov. V tomto, ale ani v predchádzajúcom roku nepripravil SĽUK - podľa internetovej stránky naše „jediné profesionálne teleso reprezentujúce tanečnú, hudobnú a výtvarnú kultúru Slovenska“ - nijaký iný projekt. Avizoval sa reprezentatívny hudobno-tanečný program určený predovšetkým „pre zahraničného diváka a diváka nefolkloristu“, aby som citovala z výročnej správy tejto príspevkovej organizácie. V Cirkuse svet, preloženom do slovenskej angličtiny ako Circus World, malo byť zobrazené stvorenie človeka a nekonečnosti, vznik moci a zla, pôsobenie štyroch živlov i všetkých hriechov sveta.
Doteraz neviem, či som si pomohla, že som predstavenie sledovala s bulletinom v ruke. Mohla som sa pokojne dívať na skupinku mladých ľudí tančiacich v rytme nápadne pripomínajúcom scénu z West Side Story a nemusela som sa trápiť nad tým, že to boli vlastne národy. Už vôbec som si už nemala prečítať, že „Na rozhádané národy platí jediné - Vietor, Oheň, Voda. Vždy prichádzajú na záver a prinášajú nový začiatok“. Takéto autorské vyznanie by potešilo aj niektorého zo svetových teroristov. Diváci sa však na záver dočkali len malého pyrotechnického „pffft“.
Ale vráťme sa k big-bangu tohto projektu. Myšlienku komerčne využiť majstrovstvo našich tanečníkov i pôvab nášho folklóru vôbec neodmietam, darí sa to v zahraniční, je vlastne na zamyslenie, že sa nám to doteraz výraznejšie nepodarilo, napríklad ani v hudbe. Napokon, aj tí najväčší tradicionalisti folklóru sa dnes snažia vychádzať v ústrety súčasnému divákovi. V tanečných šou sa dokonca môže tolerovať aj istá miera žánrovej nečistoty, dobrý rytmus ospravedlní všeličo. Rytmus však v tomto prípade celkom chýbal viacerým pantomimickým a prvoplánovým pasážam, ktoré sa celkom zbytočne pokúšali dodať dielu nešťastne filozofický rozmer.
Najlepšie dopadli dynamické časti, akou bol Tanec zla, v ktorých je choreograf doma a môže v nich naplno využiť svoje prednosti. Ale autor akoby sa nevedel rozhodnúť, či pôjde po línii Roka na dedine viď vinohradnícke vstupy - či po línii akéhosi veľkého divadla sveta. Celkom nevinne, aby vyplnili čas na obliekanie tanečníkov, sa do projektu dostali dvaja cimbalisti. Najhoršie však dopadlo mentorsky pôsobiace plieskanie bičom nad siedmimi hlavnými hriechmi. A skutočne len ťažko sa dá brať ako korektné použitie rómskej piesne na ilustráciu Lenivosti.
Na ozvučenie tejto šou vraj slúžila najlepšia zvuková aparatúra, aká keby bola na Slovensku použitá. Scéna bola dobre myslená ako high-tech cirkus zdôrazňujúci základný prvok kruhu. Čistý, decentný koncept by bol azda vhodný pre rockový koncert, v danom kontexte však pôsobil trochu chladne. V scénickej hudbe Henricha Leška sa okrem ľudových inšpirácií ozývali - cielene i mimochodom - citácie všetkých žánrov a autorov vrátane seba samého. Pesničky, ktoré zaznievali z úst verklikára a zároveň sprievodca dejom i dejinami, boli ale príjemné na počúvanie.
Ak sa na Cirkus svet pozrieme z čisto komerčného hľadiska, je prekvapujúce, že sa táto nákladná šou bude podľa zverejneného programu do konca roka hrať už len trikrát. Konkurencie sa teda komerční producenti nemusia priveľmi obávať. Ambíciu presadiť sa na zahraničných trhoch vrelo vítam, ak by, pravda, nezostalo len pri nereálnych plánoch. Mimochodom, väčšie šance na zahraničné hosťovanie mali podľa mňa niektoré z predchádzajúcich menej „svetových“ autentickejších produkcií SĽUK-u.
Zámerne som v celom článku nespomenula meno choreografa, ktorého všadeprítomná umelecká značka celkom zatienila logo telesa, ktoré malo kedysi za cieľ rozvíjať a propagovať tradičnú ľudovú kultúru na Slovensku.
No, ale ako to vlastne dopadlo? Bolo aj standing? Veď, akože! Sme na Slovensku.
