Grafický dizajnér Marcel Benčík rozpráva o diele, ktoré ho zasiahlo, stene plnej fotografií neznámych ľudí od Christiana Boltanského.
„Bolo to v roku 1998. Bol som mladý chalan, čo skončil obchodnú akadémiu. Išiel som do Paríža navštíviť priateľov a ani neviem ako, ocitol som sa na tejto výstave,“ hovorí Marcel Benčík a v rukách drží katalóg z výstavy francúzskeho autora Christiana Boltanského, ktorá bola v parížskom múzeu moderného umenia.
„Odvtedy uplynul dlhý čas a ja som na rôznych prestížnych svetových prehliadkach videl veľmi veľa zaujímavých diel – monumentálnych, sofistikovaných, farebných... Často sa však stane, že človeku z nich po pár hodinách či dňoch neostane nič, ani len spomienka. Táto výstava však vo mne zostala po všetky tie roky ako nejaký prvý intenzívny zásah.“
Christian Boltanski: Menschlich (1994) – dielo bolo súčasťou monografickej výstavy Dernières Années v Musée d'Art Moderne de la Ville de Paris v roku 1998.
Rozdielni a jedineční
Šlo o deväť diel Christiana Boltanského vytvorených začiatkom 90. rokov. Vo všetkých prípadoch ide o inštalácie, vychádzajúce z veľmi podobného princípu.
Boltanski totiž od začiatku svojej kariéry pracuje s existujúcimi artefaktmi. S fotografiami neznámych ľudí, s plechovkami, so starým oblečením, s nájdenými predmetmi a materiálmi.
„Veľmi ma to vtedy zaujalo a aj dnes s odstupom času mám pocit, že do istej miery je v tom aj podobnosť s tým, ako uvažujem o veciach pri svojej práci,“ hovorí Benčík.
Boltanski pracuje s množstvom vecí, ktoré sú nositeľom nejakej objektívnej informácie, no spôsob, ako ich usporadúva a do akého kontextu ich uvádza, im zrazu dáva celkom nový príbeh, novú identitu.
Napríklad, hneď v prvej miestnosti múzea stála inštalácia Menschlich. Boltanski zhromaždil asi tisícpäťsto rôznorodých čiernobielych fotografií, ktoré pokrývajú celé steny miestností. Vedľa seba sa tu ocitnú príslušníci SS, členovia Mickey Clubu, kriminálnici, aj obyčajní ľudia. To však divák netuší. Díva sa len do tvárí stoviek bezmenných osôb.
„Väčšina z nich už nežije a my o nich prakticky nič nevieme,“ píše v katalógu Boltanski. „Stratili svoju identitu, nepoznáme ich túžby, ich prednosti, ich nešťatie či šťastie. Dobrí alebo zlí, to všetko je zabudnuté. Jediné, čo o nich môžeme povedať je, že všetci boli ľuďmi – čo znamená, rozdielni a jedineční.“
Christian Boltanski: Les Registres du Grand Hornu, 1997.
Nad rámec individuality
Keď sa človek ocitne v priestore toľkých bezmenných tvárí alebo tisícok plechoviek nesúcich mená jemu neznámych baníkov, pocity môžu byť rôzne.
„Mne sa v hlave premietali úvahy spojené so smrťou, so spomienkami, s návratom do minulosti – a pritom som netušil, že ide o baníkov. Boli to ľudia, každý niečím zaujímavý, ktorí sa ocitli na spoločnom mieste. Zrazu ich divák prestane vnímať ako jednotlivcov a naplní ho emócia, ktorá prekračuje akýkoľvek rámec individuality,“ opisujeskúsenosť Marcel Benčík.
„Autor ma pri tom nijako neusmerňoval, k ničomu ma nenútil. Vytvoril mi podmienky na vnímanie diela a zároveň i vnímanie reality samotnej. A to ma nesmierne bavilo. Dnes sa všetci snažíme byť čo najviac racionálni, objektívni a presní vo všetkom, čo robíme – a pritom, akoby sme zabúdali, že v sebe máme aj nejakú emočnú zložku. Je nám prirodzene daná, nemôžeme ju okašlať – mali by sme s ňou vedieť pracovať, nechať sa ňou viesť, nechať sa viesť prirodzeným zmyslom pre interpretáciu. Myslím, že to sú veci, ktoré robia náš život bohatším.“
Christian Boltanski: Théâtre d'ombres.
Ponurá skúsenosť
„To, čo robím, je veľmi tradičné: kladiem otázky, na ktoré nemám odpovede,“ píše v katalógu výstavy uznávaný francúzsky autor. V 80. – 90. rokoch bola jeho práca pravdepodobne na vrchole. „Christian Boltanski je skutočným básnikom aj napriek tomu, že nepoužíva slová,“ napísali o ňom v roku 1989 New York Times počas výstavy v MoMA.
Dodnes rozvíja podobný princíp práce – zhromažďuje množstvá osobných vecí a ľudských tvárí, aby nimi poukazoval na vznik jedinečnosti a jej neodvrátiteľnú pominuteľnosť.
Nečudo, to, čo ho od začiatku tvorby sprevádza, sú spomienky na vlastné detstvo, ktoré sa odohrávalo v pohnutých časoch v židovsko-katolíckej rodine. „Narodil som sa na konci druhej svetovej vojny. Skúsenosť s holokaustom bola v čase môjho formovania rozhodujúca. A hoci som vo svojej tvorbe nikdy nechcel rozprávať o tejto tragédii priamo, je ústredná.“
Christian Boltanski.
