Dokumentaristické fotografie z výstavy Zaujatí krásou sú také krásne, až to vyzerá, akoby ani neboli z ťažkých 50. rokov. Kurátor AUREL HRABUŠICKÝ, ktorý stojí za výstavou spolu s Bohunkou Koklesovou, o nej vraví, že je tak trochu ako rodinný album rozšírený na celú spoločnosť. Možno aj preto je taká úspešná. V Slovenskej národnej galérii ju máte možnosť vidieť ešte do 2. marca.
Keď ste uvádzali výstavu Zaujatí krásou, vraveli ste, že vás fotografie 50. rokov prekvapili. Čo ste od nich očakávali?
Popravde, je to pre mňa trochu hanba. Keď sme totiž v roku 2001 robili s Václavom Macekom veľkú publikáciu o slovenskej fotografii v rokoch 1925 – 2000, mal som na starosti práve 50. roky. Bral som ich však tak trochu ako nevyhnutné zlo medzi dvoma významnými obdobiami našej fotografie - medzi modernou a 60. rokmi. Koncipoval som to vtedy iba ako epizódu, kde som vyzdvihol zopár osobností, no žiadny celistvý obraz o 50. rokoch mi vtedy z toho nevzišiel. O to viac ma prekvapilo, keď sme teraz v tomto období našli veľa zaujímavých osobností.
Ako je možné, že sa socialistický realizmus v našej fotografii neprejavil naplno? Najmä keď to porovnáme s výtvarnou scénou, situácia je dosť odlišná. A pritom fotografia mohla vtedajšej moci veľmi dobre slúžiť ako moderný nástroj v rukách propagandy.
To áno, ale najprv by museli existovať médiá, ktoré by ju uverejňovali. V tom čase bolo u nás minimum obrázkových časopisov. V Česku bola situácia iná, no aj tu do roku 1957 existoval iba jeden fotografický časopis s obmedzenou obrazovou prílohou. Na Slovensku sa výstavy fotografie prakticky nerobili, a ak, tak iba v rámci amatérskych klubov. Nikde sa fotografie nezbierali a neuschovávali. Všetky naše hodnotenia tých čias preto musia byť opatrné, lebo vychádzajú z niečoho, čo môže byť iba vrcholom ľadovca. Hlavným dôvodom, pre ktorý sa v našej fotografii socialistický realizmus neprejavil naplno, je akýsi typický slovenský oportunistický postoj. Medzi amatérmi ani profesionálmi nebol v tom čase takmer nikto, kto by sa vzhľadom na názorovú orientáciu či životný príbeh bol ochotný pustiť do komunistického dobrodružstva. Ľudia rešpektovali zadania kultúrno-ideologickej elity, no nešli do toho naplno. Stáli niekde uprostred a snažili sa hľadať priestor na sebavyjadrenie.
Dokázala sa politická moc naplno prejaviť v tvorbe dokumentaristov v inom období?
V podstate v každom období, dokonca aj počas slovenského štátu, existovala opozícia, hoci skôr skrytá než zjavná, ktorá tvorila protiváhu oficiálnej fotografii. Vždy sa našli tí, ktorí robili, čo od nich žiadal režim, ale o nič viac. Nerobili nadprácu. Neboli pápežskejší než pápež. V tomto vidno aj rozdielnosť našich pováh v porovnaní so susedným Českom. Tam išli fotografi viac po vzoroch veľkolepej sovietskej propagandy. V našej kultúrnej tradícii akoby sme nemali zmysel pre veľké patetické gestá. Pretrváva v nás akási opatrnosť, hlavné je prežiť – neukazovať sa priveľmi a neangažovať. V prípade fotografov sa to, paradoxne, prejavilo pozitívne v tom, že tiež nemali chuť robiť veľké gestá.
Názov výstavy je inšpirovaný názvom fotografie Ivana Kozáčeka Zaujaté krásou (1960). Fotografia odráža fakt, že klasické formy socialistického realizmu sa v slovenskej fotografii 50. rokov príliš neujali. Propagandistickým a budovateľským témam sa venovali najmä agentúrni fotografi z pobočky ČTK, ktoré tiež nájdete na výstave.
Výstavy dokumentárnych fotografií, za ktorými stojíte, majú zväčša veľmi vysokú návštevnosť. Priťahuje divákov viac samotná fotografia alebo história, ktorú na nej vidia?
Nerobme si ilúzie, nemôžeme očakávať, že by tam chodilo iba publikum fotografických fajnšmekrov. Skôr ich zaujíma história v obrazoch, napokon, aj Zaujatí krásou sú ako rodinný album, akurát rozšírený na celú spoločnosť. Našou úlohou v galérii je dať divákom to, čo očakávajú, ale zároveň to musíme urobiť tak, aby si, hoci len podprahovo, všimli istú fotografickú kvalitu. Medzi bežnou fotografickou dokumentáciou a dokumentárnou fotografiou je totiž rozdiel. Z reakcie ľudí zatiaľ badať, že si to všimli – že si uvedomili, že každá fotografia, hoci aj tá, čo zaznamenáva celkom obyčajnú situáciu, je kvalitná. Aj pri takom množstve snímok, aké sú na aktuálnej výstave Zaujatí krásou, si musíme dať veľký pozor, aby sme udržali hranicu medzi tuctovou spomienkovou snímkou a fotografickým dokumentom. Keď je stanovená latka kvality, potom si už môžem všímať rôzne bonusy, prednosti, jednotlivých autorov.
Aké to sú v prípade tejto výstavy?
Až na zopár výnimiek neexistovali v 50. rokoch výrazné autorské programy, no mnohí fotografi prispeli k dokumentu zvláštnym spôsobom. Buď vyhľadávaním špecifických situácií, tematickou orientáciou, či spôsobom snímania. Vidno, že nefotili mechanicky, ale vyhľadávali zaujímavé veci v živote. Až z toho vznikol akýsi paradox, lebo 50. roky v ich podaní pôsobia veľmi sviežo, vyzerajú ako obdobie plné života a optimizmu, ktorý nie je len spomienkový. Je tam niečo veľmi vitálne, čo ma skutočne prekvapilo. Zároveň však treba povedať, že to, ako fotili, mohla spôsobovať aj autocenzúra. Mnohé témy, ktoré by sme radi videli z hľadiska kritickej reflexie, nemáme k dispozícii. Náš oportunizmus a neochota riskovať opäť zvíťazili a autori neboli ochotní pozrieť sa na realitu aj z inej strany, než z tej požadovanej. Nerobili to ani len pre seba, pre uspokojenie vlastnej potreby s vidinou, že budúcnosť to azda ocení. Jedinou výnimkou je Karol Kállay. Ten vytvoril takú karikatúru prvomájového sprievodu, aká v krajinách východného bloku azda ani nemá obdobu.
Magdaléna Robinsonová: Vodopád, okolo 1955.
Juraj Šajmovič: Dvojice, 1958 – 1959.
Ján Cifra: Dvaja motorkári, 1957 – 1959.
Akú úlohu plní dokumentárna fotografia z pohľadu poznávania histórie? Môžeme veriť vystaveným autorom, že 50. roky boli naozaj také svieže a plné života?
