Prvou tohtoročnou výstavou v košickej Kunsthalle / Hale umenia je expozícia s názvom Len pre plavcov. Potrvá do 16. marca a kurátorsky ju pripravil Vladimír Beskid.
Predstavuje retrospektívnu prehliadku výberu z celoživotnej tvorby popredného bratislavského mediálneho a výtvarného umelca Petra Rónaia (1953).
Diela sú umiestnené v niekdajšom bazéne v hlavnej sále, ale „zaplavujú“ aj ostatné priestory haly vrátane malého bazéna, chodieb, skladov či časti pod schodmi. Podľa slov autora je určená len pre plavcov, ktorí vedia plávať v mori informácií a signálov.
Svojimi prácami tvorivo reaguje na diela najvýraznejších predstaviteľov moderny, ktorí ho nejakým spôsobom oslovili (najviac asi Duchamp, Mondrian, Malevič, Warhol či Beuys), pričom ich odkaz rozvíja ďalej.
Príznačná preňho je dadaistická intelektuálna hravosť so slovami, ale aj pri fotografovaní aj s použitím prvku náhody. Napája sa aj na chápanie predstaviteľov umeleckého hnutia fluxus, na jeho niektorých výstavách sa aktívne zúčastňoval.
Prierez výberom z Rónaiových diel ukazuje, ako desaťročia spája najrôznejšie médiá a ako sa tie navzájom prelínajú.
S ľahkosťou surfuje na vlnách intermediálneho umenia i antiumenia a mixuje ich. To všetko nie samoúčelne: sleduje tým nielen rozvíjanie dedičstva vybraných postáv výtvarnej avantgardy, ale i umelecké sebavyjadrenie a aj citlivé odrážanie obklopujúcej reality, resp. jej subjektívne uchopenie.
S večnou iróniou, často až sarkasticky, spochybňuje všetko a každého (ako vravieva, neverí ani sám sebe...). Obrazoborecky „artatakuje“, rúca stereotypy. Jedným z jeho raných symbolov postoja negácie, bol škrtanec – X, znak. Použil ho už v roku 1990, keď s ďalším vynikajúcim konceptuálnym umelcom Júliusom Kollerom založili skupinu Nová vážnosť (Kollerov typický znak bol – tiež pochybovačný – otáznik, ich spoločný znak vlnovka).
Rónaiov desaťročia vytrvalo budovaný EGO-art s množstvom autoportrétov a ich variovaných mutácií vytvára — podobne ako Warhol — mytológiu a kult vlastnej osobnosti. Premieňa nimi vlastnú postavu na umelecké dielo v procese.
Toto stavanie si vlastného pamätníka, memento mori, vyvažuje neúprosná sebakritickosť pri sebazachycovaní počas plynutia života. Postupne smeruje až k drsnému pretváraniu vlastnej podoby (ego-portréty, sebamystifikácie). Táto EGO-lógia organicky zapadá do celistvého systému jeho vlastnej IDEA-lógie.
Autor: Tamara Archlebová
