Čím menej viete, tým lepšie

Kto čítal legendárnu sci­-fi poviedku, bude týmto filmovým experimentom sklamaný. Jeho výsledok je rozpačitý.

Herečka Robin Wrightová hrá herečku Robin Wrightovú. Je za zenitom, býva v karavane pri letisku s dcérou a chorým synom, ktorý sa realizuje tvorbou a púšťaním šarkanov. Áno, ako konštruktéri Wrightovci.

Filmové štúdiá s vtipným názvom Miramount hasnúcej hviezde ponúknu, že odkúpia jej vizáž – dôkladne ju naskenujú, pretransformujú do digitálnej podoby a budú používať na nakrúcanie filmov. Skutočná Robin inkasuje odmenu, ale nesmie hrať, nakrúcať ani sa nijako verejne prezentovať.

Herečka, podporovaná svojím agentom (Harvey Keitel) napokon súhlasí.

Čo oko vidí, rozum nestíha

Keď platnosť zmluvy o 20 rokov vyprší, Miramount ju pozve do „animovanej zóny“, digitálneho sveta plného ilúzií, aby podpísala novú.

Zaujímavý realistický hraný film s nadpriemernými hereckými výkonmi sa mení na divokú pestrofarebnú animáciu plnú surrealistických nápadov, bizarností a psychedélií.

Ručne kreslený obraz sa skladá z toľkých neustále sa meniacich prvkov, že divák nie je schopný ho vnímať komplexne. Pretože ťažisko nie je zrejmé, výsledkom sú neistota, zmätenosť až chaos. A citová ambivalentnosť.

Len z dialógov a komentárov pochopíme, že svet je buď pod vplyvom chemicky vyvolávaných ilúzií, alebo sledujeme vizualizáciu rozorvaného ženského podvedomia plného symbolov a metafor, prípadne zmes jedného i druhého.

Kreslená Wrightová je ubytovaná v stoposchodovom hoteli, na ktorý ktosi zaútočí, a veľký mejdan sa zme〜ní na katastrofu. Hrdinka je potom dlhý čas v kryogenickom spánku, aby sa napokon vrátila do reálneho sveta hľadať svojho šarkanmi posadnutého syna. A možno ani nie.

Neznalosťou k zážitkom!

Scenárista a režisér Ari Folman zreteľne vyjadruje opovrhnutie Amerikou, Hollywoodom a senzáciechtivými médiami. Všetko ostatné je nejasné, nedopovedané, plné otázok.

Kto sa chce nechať jeho filmom prekvapiť a očariť, musí toho veľa NEpoznať. Predovšetkým: nesmie poznať Lemovu poviedku Futurologický kongres ani Folmanov predchádzajúci film Valčík s Bašírom, lebo jedno i druhé je múdrejšie, silnejšie a pôsobivejšie. Pomôže, keď nebude poznať filmy Žltá ponorka, Kto obvinil králika Rogera, S1m0ne, eXistenZ, Matrix, V koži Johna Malkovicha ani Počiatok. Z nich (a mnohých ďalších) si autor požičal myšlienkové, pocitové aj vizuálne dieliky do svojej mozaiky.

Folman však paradoxne predpokladá, že divák dôverne pozná tvorbu Stanleyho Kubricka, z ktorej výdatne cituje, ale aj Kubricka samotného, na ktorého sa postupne mení Paul Giamatti v role múdreho psychológa.

Lem neškrípal zubami

Izraelský filmár vo Valčíku s Bašírom osviežujúco a pútavo balansoval na rozhraní filmového dokumentu, hranej drámy a animovanej psychoterapie. Futurologický kongres predstavujú dve nerovnocenné nesúdržné samostatné časti, dva rozdielne filmy, každý s inou poetikou. Digitálnu budúcnosť stvárňuje archaická ručná animácia.

Záhadou je aj zdôrazňované autorstvo Stanislawa Lema. Folman rozpráva iný príbeh s inými hrdinami, myšlienkami aj emóciami ako Lemova geniálna poviedka z roku 1971. Čerpá z nej menej motívov ako z iných zdrojov, ďalšie zámerne neguje, obracia naruby – a z nevysvetliteľných dôvodov otrocky zachováva zopár celkom nepodstatných detailov.

Tam, kde Lem až omračujúco presne predvída budúcnosť, Folman sa uspokojuje so satirou a nie vždy spravodlivou kritikou. Kde je Lem láskavo chápavý a veselo hravý, u Folmana nájdeme sardonizmus, iróniu a škrípanie zubov.

Jeho snímka možno ambiciózne a cieľavedome mieri k náročným divákom filmového umenia, no Lucasove Hviezdne vojny obsahujú zo Shakespeara viac ako Folmanov Futurologický kongres z Lema!