Nebýva zvykom, aby dirigent za tri týždne uviedol tri rôzne a náročné koncerty s jedným orchestrom. EMMANUEL VILLAUME sa do toho práve pustil, so Slovenskou filharmóniou pripravil šesť večerov.
Čo je na koncerte, ktorý máte v Redute dnes a zajtra pre poslucháča atraktívne?
„Je to fantastický program pre tých, ktorí nie sú až takí zvyknutí chodiť na koncerty. Brahms, Mozart a Beethoven – to sú tri piliere klasicizmu a romantizmu. Beethovenova Symfónia č. 7 má všetko, čo sa dá očakávať od génia. Poznám ju veľmi dlho, ale stále v nej nájdem niečo nové. Bude to pre nás veľmi zaväzujúce, očakávania sú vysoké.“
Minulý týždeň ste začali s Mahlerom, na budúci pripravujete francúzsky program. V čom bude špeciálny?
„Zaznie kompletná hudba k Ravelovmu baletu Daphnis et Chloé. Dirigoval som to v Carnegie Hall, dokonca aj v Bratislave, asi pred desiatimi rokmi. Je to vzrušujúce dielo, ktoré má neskutočne veľa farieb a poézie. Často sa hrá len v orchestrálnej verzii, v Bratislave si budete môcť vychutnať aj vynikajúci Slovenský filharmonický zbor.“
Je náročné uviesť za tri týždne tri úplne odlišné koncerty?
„Veľmi náročné, paralelne ešte skúšame na blížiace sa turné do Ománu. Ak by sme však robili troch Mahlerov, boli by sme ešte viac unavení. Pre mňa sú to fantastické týždne už len preto, že som celý čas na jednom mieste, nikam nelietam a mám skoro normálne zamestnanie. Veľmi sa teším, že ideme hrať do novej koncertnej sály v Ománe. V arabských krajinách je veľký záujem o západnú kultúru, ale sú aj veľmi nároční a chcú to najlepšie. Som presvedčený, že my im to vieme ponúknuť.“
Jedným zo sólistov francúzskeho večera je riaditeľ filharmónie Marián Lapšanský. To je dosť nezvyčajné.
„Ako klaviristu som ho spoznal, pred štrnástimi rokmi v Košiciach. Je to príjemný kolega, máme veľmi dobrý vzťah. Pri klavírnom koncerte môžu mať dirigent a sólista veľmi rozdielne názory na predvedenie. Hudba sa dá však robiť iba, ak ju robíte s niekým, kto je ochotný spolupracovať. Mnohé umelecké inštitúcie sú nefunkčné, lebo sa ich šéfovia nevedia dohodnúť na delení moci. V Slovenskej filharmónii má každý svoje kompetencie, ale aj istú slobodu názorov.“
Priniesli svetové dni novej hudby, ktoré sa na jeseň konali v Bratislave, pre Slovensko istú prestíž?
„V kruhoch súčasnej hudby určite áno. Hrať súčasnú hudbu je súčasťou poslania orchestra. Ale malo by to byť v rovnováhe. Filharmónia nemôže arogantne vnucovať obecenstvu niečo, čo nechce počúvať.“
Čo vás lákalo pribrať si aj post hudobného šéfa opery v texaskom Dallase?
„Nechcem byť všade len hosťom, ale mať aj pozíciu, z ktorej viem isté veci ovplyvniť. Z pohľadu kariéry aj pre môj osobný život je dôležité pracovať v Európe, ako aj v Amerike. Takže sa budem určite vždy snažiť uchovať si nejaký post na oboch kontinentoch. Rovnako zásadné je môcť si podeliť čas medzi opery a symfónie, hoci nás biznis tlačí špecializovať sa jedným či druhým smerom.“
Prečo?
„Keď dirigujete operu, musíte sledovať frázovanie hlasov, mať dramatický cit, flexibilne reagovať na situáciu a vydržať večer trvajúci niekedy aj vyše štyroch hodín. Tieto vlastnosti sú veľmi potrebné aj pri dirigovaní symfónií. No tí, ktorí pracujú len vo filharmóniách, ich nemajú kde rozvíjať. Aj naopak je to dôležité. Niekedy totiž v operných domoch prevládne rutina. Každodenná práca bežná v symfonickom orchestri je pre operu obrovskou pridanou hodnotou. Všetci veľkí dirigenti robili v operných domoch aj koncertných sálach, Herbert von Karajan aj Claudio Abbado.“
Nedávno svetom prebehla správa o jeho smrti. Poznali ste ho osobne?
„Nemal som tú šancu, ale bol neuveriteľne oddaný umeniu. V posledných rokoch nadobudla hudba preňho ešte hlbší význam. Veľmi málo ľudí sa dokázalo dotknúť tónov tak, ako to vedel on. Jeho predvedenia mali spiritualitu, boli dojímavé. Umenie má v sebe rozmer, ktorý presahuje zábavu, hoci aj tá je dôležitá, lebo má spoločenskú hodnotu.“
Zostali ste šéfom orchestra aj v Slovinsku?
„Kvôli ponuke z Dallasu som sa musel rozhodnúť medzi Slovinskom a Slovenskom. Z viacerých dôvodov som si zvolil Slovensko. Cítim sa tu viac ako doma, aj hudobne. Navyše, Slovinsko je momentálne v ťažkej ekonomickej situácii. S orchestrom v Ľubľane sme urobili prestížne turné, nahrali sme CD pre Deutsche Grammophon. Cítil som sa tam na konci istého cyklu.“
Zostane Slovensko vaším európskym postom aj v budúcnosti?
„Momentálne mám v Bratislave priaznivé podmienky a som tu šťastný, ale neviem, čo bude ďalej. V Dallase, ani v Bratislave nezostanem do konca života.“
Ako sa spĺňajú očakávania, s ktorými ste v roku 2009 do Bratislavy prišli?
„Tých päť rokov bolo pre mňa veľmi úspešným a zmysluplným obdobím umelecky aj ľudsky. Najväčšou výzvou bol presun do vynovenej Reduty, ktorá nikdy predtým nebola taká krásna. Stále robíme aj na akustike sály. Dobré je, že sme čas, počas ktorého sme hrali v Historickej budove SND, využili na vycibrenie techniky a zvuku. Bola tam suchá ťažká akustika, v ktorej musíte hrať veľmi presne. Pre orchester to bolo ako liečenie či gymnastické cvičenie.“
Prečo ste s našou filharmóniou neurobili aj nejaké nahrávky?
„Biznis sa mení, nahrávacie firmy už nechcú investovať do CD, všetky náklady si musia platiť orchestre samy. Situácia sa za ostatné roky na celom svete ešte zhoršila, takže nahrávka je stále v procese. Ale rovnako, ak nie ešte viac je pre nás dôležitý streaming koncertov. Všetky naše programy si môžu ľudia vypočuť aj z archívu na našej internetovej stránke. Máme špičkovú nahrávaciu technológiu. Zaznamenávanie koncertov je dobré aj pre hráčov, vytvára sa tým isté napätie, ktoré zvyšuje ich pozornosť.“
Koľko ľudí si pozrie záznam koncertu zo stránky?
„Záujem sa rozširuje. Je to asi 200 vypočutí denne.“
Cenia si aj v Amerike spirituálny rozmer umenia, ktorý ste spomínali?
„Ale áno. Keď som v Európe, bojujem proti karikatúre Ameriky, v Amerike zase brojím proti mylným predstavám o Európanoch. Už len fakt, že opera v Dallase je financovaná jednotlivcami, vytvára pevný vzťah s obecenstvom. O niečom svedčí, že v Dallase sú štyri špičkové múzeá, svetová opera aj vynikajúci orchester.“
Neuvádzajú sa v Amerike opery až príliš tradicionalisticky?
„Určite klasickejšie ako vo väčšine európskych operných domov. Američania majú dokonca slovo eurotrash (pozn. euroodpad) pre experimentálne inscenácie pochádzajúce z Európy. Ale ak je avantgarda urobená presvedčivo, vedia prijať aj ju. Všetky zovšeobecňovania sú zavádzajúce, no pravda je, že aj najsofistikovanejšie obecenstvo berie v Amerike všetko doslovne. Verí, že A je A, nie je tam žiadny priestor na interpretáciu. Aj v opere chcú Američania príbeh tak, ako bol napísaný. Režiséri v Európe rozmýšľajú, či by sa nedal urobiť aj inak. Ako hudobný riaditeľ môžem publikum trochu provokovať, ukázať mu, že divadlá sú tu aj na to, aby v nich ľudia prekonávali svoje predsudky.“
Aký operný dom by bol vaším snom?
„Kariéra dirigenta je kruto náročná. Poznal som ľudí, ktorí boli úžasne úspešní, ale nikdy neboli šťastní, lebo vždy chceli viac a viac, vždy túžili po niečom inom. V jednom momente si musíte povedať: toto je to, čo mám a čo môžem urobiť. Neprojektovať si svoju kariéru na desať rokov dopredu, ale preniesť svoju vášeň k hudbe na kolegov a obecenstvo tu a teraz.“
Zažili ste naposledy podobný pocit takejto intenzívnej prítomnosti?
„Pred týždňom sme v Bratislave hrali Mahlerovu Symfóniu č. 6. Prišlo veľmi veľa ľudí, čo je pri tomto náročnom a temnom titule výnimočné. Znamená to, že nám obecenstvo dôveruje. Kvalita ticha po poslednej note ukázala, že sme zažili pravdivé, krásne momenty.“
