Nemá to ľahké. Je veľmi známy a navyše začal pred rokmi trochu podnikať. Mnohí ho poznajú od úplných začiatkov z divadla, zo starých filmov Věry Chytilovej alebo z neskorších čias z úspešných filmov mladších režisérov. Úplne všetci si ho však našli v kultovom filme Dědictví aneb Kurvahošigutntág. Po dvadsiatich rokoch napísal BOLEK POLÍVKA pokračovanie slávneho príbehu Dědictví aneb Kurvaseneříká, ktorý prišiel predstaviť aj do Bratislavy. Bol veľmi pokojný, trpezlivý a príjemný, iste aj preto, že mu záležalo na tom, aby čo najlepšie propagoval svoj nový film. V jeho spoločnosti sa nedá cítiť zle. A keď zistí, že ho naozaj máte radi, zasvietia mu oči a už sa vám bude zdraviť iba „Ahój!“.
Kurva se neříká. Prečo?
No, to sa tak hovorí. Napríklad v rodinách, nie? Deťom sa hovorí, čo sa nehovorí, čo sa nerobí, čo sa nesmie.
Ale teraz je to hlavne podtitul pokračovania slávneho príbehu Dědictví o Bohušovi Stejskalovi, ktorého opäť hráte. Aj on je ešte také dieťa?
Bohuš je stále veľké dieťa. Je povestný svojimi vulgarizmami a prostorekosťou. Lenže po dvadsiatich rokoch žije už trochu iný život, asi taký, ako mu ho nalinajkovala jeho Vlastička, ktorú si zobral za ženu. Začína si uvedomovať, že by sa pri pamiatke svojej zosnulej manželky nemal neprístojne správať a tak škaredo nadávať. Ono mu to však predsa niekedy ujde.
Tiež občas cítite nad sebou Boží prst?
Všetci máme niekde niekoho, kto sa na nás díva, všetci sme ľahučko poverčiví. Niekto to vníma v tom najvyššom zmysle, že ho sleduje Boh, a niekto cez svojich najbližších, ktorí už umreli. Cítim to hlavne vtedy, keď mám pred sebou nejakú úlohu, neviem, či sa podarí, alebo nepodarí, lebo človek to dopredu nemôže vedieť. Vtedy sa vždy tak trochu pomodlím, spomeniem si na svojich najbližších a poviem si: stojte pri mne!
Do akej miery máme Bohuša vnímať ako vašu autobiografiu?
Je tam toho dosť, okolnosti sa určite v mnohom podobajú. Niečo je nafúknuté, niečo iné naopak potlačené. Rozdiel medzi mladým a starším Bohušom je, že kedysi bol vo veľkom pluse, a ten veľký plus zhodou okolností prešustroval, teraz je zase vo veľkom mínuse a márne sa snaží z neho vynoriť nad hladinu osobného a okolitého marazmu. V mnohých veciach som to aj ja.
Ste tiež v mínuse, ako podnikateľ. Známa farma Bolka Polívku skrachovala. Aj značka Valašské kráľovstvo zanikla.
A dokonca by som teraz chcel nakrútiť film, ktorý by bol inšpirovaný touto skutočnosťou. Témou by mal byť súd o Valašské kráľovstvo. Chcel by som ten film nakrútiť aj so všetkými našimi bláznivými, príšernými a nádhernými akciami, ktoré sme usporadúvali, ako bola cesta do Hannoveru alebo moje prejavy na vizovickom trnkobraní a vôbec, zachytiť správanie valašského kráľa, pre mnohých smiešne aj zábavné. A potom ukázať aj tú druhú, ziskuchtivú stranu, ktorá chce na tom celom len zarobiť. Veď je to dokonale absurdné. Niekto si uzurpuje právo a chce samozvaného kráľa potlačiť pre svoje zisky. To bude krásny film! A použijeme v ňom autentické materiály zo súdnej siene.
Na svojej farme v Olšanoch usporadúval rôzne zábavené podujatia, napríklad happening Lov na klaunov.
Kedy viete, že je niečo zrelé na zosmiešnenie, na komédiu?
Vtedy, keď sa to zrazu začne samo drať k životu. Ako keď začne tiecť plodová voda. A potom prídu kontrakcie. A najlepšie je, samozrejme, keď sa to podarí dostať von.
V našom rozhovore pred rokmi ste zdôraznili, že herec musí v divadle pred každým predstavením vzbudiť v sebe lásku k publiku. Stále to platí? Ako to u vás funguje?
Zhodou okolností som práve napísal divadelnú hru, ktorú budeme hrať spolu s dcérou Aničkou. Ja v nej budem ten otec-magor a ona obetavá dcéra. V hre sa bavíme práve o láske k publiku. Postava, ktorú hrám, hovorí - dlho som túto myšlienku nechápal, ale napokon som ju pochopil. Slávny divadelník Stanislavskij ju totiž vyslovil v časoch za Stalina. V publiku vtedy sedeli šialení hajzli, kati, udavači, bratovrahovia, a oni pre nich museli hrať, nemohli povedať - gaunerom vstup zakázaný, vráťte im vstupné, nech opustia hľadisko. Museli v sebe vzbudiť lásku. Lebo bez lásky sa divadlo nedá hrať.
Ako je to s láskou k filmovým divákom?
Keď sa film dorobí, jeho osud je spečatený. Naopak, keď hráte v divadle, pri premiére viete, že ešte môžete skúšať, ako budú ľudia reagovať, môžete ešte pracovať s výrazom, zrýchliť, spomaliť, zrytmizovať niečo, možno niečo aj vynechať, na niečo sa tešiť a niečo prekonať. Divadlo sa dá ovplyvňovať v okamihu hrania. Pri filme to už urobiť neviete. A keď ho vidíte dokončený, hovoríte si, ježišmária, toto mohlo byť rýchlejšie, tamto je hlúpe – trpíte práve tou definitívnosťou.
Dávny priateľ, výborný herec, režisér, spisovateľ Arnošt Goldflam nechýba ani v pokračovaní legendárneho Dědictví.
Dědictví dozrievalo medzi divákmi pomaly, ale isto. Neobávali ste sa pri písaní scenára k druhému dielu pocitu, že úspech sa nebude dať prekonať?
