Článok pokračuje pod video reklamou
Výtvarníčka Ivana Šáteková pátra po príčinách slovenskej nátury. Ironicky sa díva na svoju generáciu aj na kategóriu spoločenského nátlaku.
Šebestová je v tom. Niekto ju nabúchal a ona teraz v sladkej naivite búcha na dvere Sociálnej poisťovne. Vľúdna pani otvorí dvere, no keď zistí, že slečna si do kolónky zamestnanie píše slobodné povolanie, má pre ňu mrzkú odpoveď: na materskú nemáte nárok.
Ivana Šáteková si však z detských čias požičala aj iných – Mach sedí do noci v reklamke pred blikajúcim monitorom, Lolek a Bolek umývajú v Británii riad, Maťko a Kubko presedlali na pasenie v erotickom klube a Malý princ má na krku okrem vejúceho zeleného šálu aj hypotéku.
Nielen tieto postavičky, ktorým síce nepribudli vrásky, no reálne starosti, sú predmetom výstavy v bratislavskej galérii Dunaj. Nesie názov Mám 30 a nemám plán a je to smutno-smiešny pohľad nielen na jedno číslo a množstvo predstáv o ňom.
Zo série Kto nabúchal Šebestovú.
Keď sme mali dvanásť
Ivana Šáteková postupuje podobne ako pri svojich predošlých projektoch – pozoruje a skúma. Aj preto rozšírila na Facebooku dotazník a zozbierala asi stovku odpovedí na otázky týkajúce sa tridsiatky, plánov, vysnívaných životných mét, ale i predstáv, ktoré sme o sebe mali na začiatku tínedžerských rokov.
„Je to pre mňa akési prirodzené bilancovanie, tiež sa blížim k tridsiatke. Rozmýšľam, či aj ja panikárim tak ako mnohí ľudia v mojom okolí. Už dlhšie totiž sledujem, že v životoch mnohých sa práve v tomto období dejú extrémne veci,“ hovorí.
Z odpovedí, ktoré dostala v dotazníkoch, jej vyplynulo, že muži majú sklon veci zľahčovať a mnohé ženy sú smutné a osamelé. „Celkovo išla z tých odpovedí akási osamelosť a ešte nepripúšťanie si toho, čo od nás väčšinou chcú rodičia – čo chceme dosiahnuť, kým budeme a kedy si založíme rodinu. Väčšina akoby bola priam rozhorčená, prečo sa ich to pýtam.“ Ona však dávanie si cieľov nepovažuje za zbytočné. „Keď má niekto pred sebou zmysluplný cieľ, nie je to potom iba prežívanie zo dňa na deň.“
Zo série Mobla naša každodenná.
Mobilné dotyky
Výstava je zložená z niekoľkých kresieb, ktoré autorke slúžia ako záznamník pre rozmýšľanie o dosiaľ nadobudnutých postrehoch. Séria Mobla naša každodenná ukazuje vzťahy a rozhovory ovládateľné na dotyk, séria Ne ja nezostarnem zasa uvažuje o tom, či si dnešní veční párty ľudia vôbec dokážu predstaviť seba v pokročilom veku.
Tému tridsiatnikov však aktuálna výstava neuzatvára, Šáteková by v nej rada pokračovala. Ideálne aj so sociológom, ktorý by k jej pozorovaniu pridal štúdiu, prípadne by porovnal generácie súčasných tridsiatnikov s tými minulými.
Nikto sa mu nevyhne
Rámec celej výstave dáva časová os, chronológia spoločenského nátlaku. Od „Ešte nesedí?“ až po „Kedy sa už vydáš?“ detailne mapuje neustávajúce otázky okolia, ktoré sú často až príliš osobné a nie vždy práve vhodné.
„Tento kolobeh otázok má ukázať náš plniaci sa plán. Generácia socializmu mala plán daný a ten plnila. My si ho tvoríme sami, dávame si načas, trvá nám to dlhšie, a preto tento sociálny nátlak ešte silnie,“ myslí si Ivana Šáteková. „Keď boli naši rodičia v tomto veku, mali už rodinu. My ideme študovať druhú školu, cestujeme a nešetríme. Nie, že by rodičia neboli chápaví, ale pohoršovať sa asi budú vždy. Je to ich údel,“ dodáva.
Zo série NE! Ja nebudem stará!
Nejako bolo
Už v doterajšej tvorbe sa Ivana Šáteková venovala podobným tradičným spoločenským javom – svadbám, ľudovým pesničkám či folklóru. Vždy to však bolo tak trochu z netradičného uhla pohľadu.
„Baví ma vyťahovanie absurdít z bežného života. Zaujíma ma slovenská nátura a z čoho všetky tie neraz fascinujúce povahové črty Slovákov pramenia,“ vysvetľuje.
Neustály kolobeh, často i háklivých otázok, ktoré môžu človeka zraniť, považuje tiež za akúsi našu „prirodzenú“ vlastnosť – nakúkanie susedovi pod pokrievku.
Zo všetkých pozorovaní jej však ako základná črta našej nátury pripadá citát z Timraviných Ťapákovcov: „Nejako bolo, nejako bude.“ „Myslím, že to celkovo spája našu mentalitu – mávnuť rukou nad všetkým. Nechať si ukradnúť hoci aj celý štát a mávnuť rukou, že nejako bolo, nejako bude.“
