KNIHA TÝŽDŇA / BYŤ SVOJ
Kto Buzássyho pozná, knihou si potvrdí kvalitu jeho charakteru, kto ho nepoznal, získa pocit, že sa s ním dobre porozprával
Kniha Jána Štrassera Byť svoj – Rozhovory s Jánom Buzássym (LIC) má 18 kapitol, fotografickú prílohu a CD - Buzássy číta zo svojej poézie. Štrasser sa vie pýtať, v prvej kapitole sú otázky podporné, Buzássy podrobne opísal svoje detstvo a rodinné zázemie na pozadí dejinných udalostí od 1. ČSR po 50. roky, o ktorých sa vyjadril, že v nich naplno precítil zlo. Ide akoby o rodinnú kroniku i vlastnú biografiu.
Prečítame si, že Buzássy napísal prvú báseň ako 13-ročný, na strednej škole už publikoval v denníku Smena a ako vysokoškolák v Mladej tvorbe, kde sa od marca 1961 stal redaktorom. Pri písaní poézie ho inšpirovali niektorí českí básnici a pobádal ho aj Miroslav Válek. Dialóg o Válkovi je zaujímavý, zaznejú i silné slová, Buzássy zasvätene hovorí o paradoxoch v jeho činnosti a názoroch po auguste 1968. Štrasserove otázky sú často chúlostivé, a tak sa dostanú i k Válkovmu dielu Slovo i k sviečkovej demonštrácii. „Mal som pocit,“ hovorí Buzássy, „že to nie je jeden Válek, ale dvaja.“ Odpovedá aj na otázku, či Válek zachránil slovenskú kultúru v normalizačnom období.
Rozširovať dobro
Buzássyho pamäť je obdivuhodná, rozpamätúva sa na podrobnosti z 50. až 70. rokov, pamätá si udalosti IV. zjazdu Zväzu československých spisovateľov v Prahe v roku 1967, kde sa Slováci – spisovatelia zachovali oportunisticky, a podobne to bolo s Chartou 77. Stretneme sa aj so smutnými kuriozitami, keď sa napríklad Ján Poničan na previerkach pýtal, aký je rozdiel medzi socialistickou a kapitalistickou literatúrou. Buzássy a Štrasser diskutujú o poézii v 50. rokoch. V druhej polovici 60. rokov boli spolu v redakcii Mladej tvorby, ktorá, ako hovorí Buzássy, skončila dôstojne. „Šesťdesiate roky boli pekné aj preto, že päťdesiate pred nimi a sedemdesiate po nich boli zlé.“
Zaujmú odpovede i otázky v súvislosti s normalizáciou a obdobím po novembri. „Najviac som trpel, keď som sledoval, ako sa militantný nacionalizmus stáva štátnou doktrínou. Ja som hrdý Slovák, ale hlavným kritériom kvality človeka predsa nie je jeho príslušnosť k nejakému národu.“ Štrasserove otázky sú inšpiratívne a Buzássy na ich základe rozvíja udalosti, na ktoré by sa nemalo zabúdať. Obidvaja hovoria otvorene, kriticky, menujú a vysvetľujú, pripomínajú čas normalizácie, keď napríklad Vojtech Mihálik radil začínajúcim autorom: Čítajte Hviezdoslava, nie Buzássyho! Štrasser to nazval ideologickým formátovaním.
Politické témy sa prelínajú s chronológiou vydávania a hodnotenia Buzássyho diel, debatami o prekladoch a hodnotách v literatúre. Za základné, inšpiratívne pokladá Bibliu, Homérove eposy a Vyznania sv. Augustína. Štrasserove otázky sú vecné, presné, niekedy provokatívne: Ty svojim básniam rozumieš? Čo pre teba znamená viera? Je Slovensko kresťanský štát? Buzássy odpovedá vždy so svojím typickým pokojom a jemu vlastným etickým postojom – neslúžiť zlu, rozširovať dobro.
Píšem pre všetkých, ale nie pre každého
Šestnásta kapitola je najosobnejšia, Štrasser si „vynútil“ Buzássyho autocharakteristiku: má individualistickú povahu, preto nemá rád, keď mu niekto niečo prikazuje, je racionálny typ, veľkú rolu v jeho písaní zohráva intuícia, skepsa i melanchólia sú stálou súčasťou jeho života i písania. „Som konzervatívec pravicového typu, kresťanský demokrat.“ Na Štrasserovu repliku „Celý život ťa poznám ako nekonfliktného človeka“ reaguje: „Dávam prednosť diskusii.“
Kapitola Píšem pre všetkých, ale nie pre každého je z hľadiska literárneho najhodnotnejšia. Tu sa Buzássy ukázal aj ako autor sentencií, múdrostí, právd („Báseň je tajomstvo. Nielen pre môjho čitateľa, ale aj pre mňa!“; „Na jedného Jamesa Joycea či Franza Kafku vždy pripadalo tisíc románikov červenej knižnice...“) Obidvaja sa zamýšľajú nad prekladmi, literárnou kritikou, Buzássy sa vyjadruje o svojom vzťahu k iným druhom umenia, odpovedá na otázku, či má papierová kniha budúcnosť? „Kniha je artefakt. V elektronickej čítačke sú zrejme všetky knihy rovnaké.“ Ich úvahy o slove, poézii i tvrdenie, že známejším ako básnik sa stal písaním do SME, vyústili do otázky: Kto dnes potrebuje poéziu? K téme starnutia a staroby sa Buzássy postavil s preňho typickým jemným humorom, za ktorým sa skrýva aj ťarcha.
V poslednej kapitole vyslovuje želanie. Chcel by som sa stretnúť s Platónom, ktorý povedal i toto: Prístup k moci by mal byť zakázaný tým, ktorí ju milujú.
Kto Jána Buzássyho pozná, textami tejto knihy si potvrdí kvalitu jeho charakteru, kto ho doteraz nepoznal, získa pocit, že sa s ním dobre porozprával. Zásluhu na tom má i Ján Štrasser, ktorý sa nielen vie pýtať, ale vie sa pýtať i polemicky, volí problémové témy; ich kniha rozhovorov nemá hluché miesta, naopak, je nabitá sémantikou a má zmysel nielen ako spomínanie.
