Literárium / Ivan Kadlečík
Spisovatelia a umelci vôbec často dostávajú otázky, prečo píšu, prečo, načo a pre koho píšu. Ale na to niet odpovede. Pretože by sme museli načierať do nepamäti vzniku človeka ako druhu. Väčšinou počúvame odpovede, že ich kopla múza, že prehovoril vnútorný hlas a poslanie, alebo to robia pre peniaze, slávu, zábavu a narcistický egocentrizmus. Ale jestvujú aj záhadnejšie a konzekventné náznaky, aký ktosi vyslovil o Rembrandtovi, že takto maľovať môže iba človek, ktorý niekoľkokrát zomrel.
Napríklad ja som si v čase prenasledovania počas totality sám pre seba písanie definoval ako sebaidentifikáciu, súkromnú konfrontáciu, vyjasňovanie si, kto a čo som a v akých súvislostiach priestoru a času som: váženie si a váženie sa na lekárnických vážkach, aby som poznal netto váhu svojej duše, ktorá sa stupňujúco devalvuje, privatizuje a systematicky ponižuje. Áno, áno, duša je ponižovaná primitívnym klamaním masmédií, strachom zo šialených vrtochov mocných, redukovaním ľudských vzťahov na kšeft maskovaný všelijakými ideológiami. Písanie potom nie je tvorivá hra, radosť, estetika, ľúbeznosť, poézia, ale len odporná pomsta, vyprovokované zúčtovanie, sebaobrana a satisfakcia.
Spisovateľstvo je stála i nestála poloha vedomia. Napísaný text vždy obsahuje prvky, zložky a vrstvy prózy, básne, faktu, eseje, dialógu a podobne. To všetko vzájomne organicky prepletené, zrastené a previazané vytvára jednotu a kontinuálnu uzavretosť, kompozíciu, tvar ako atóm, fúga, bunka alebo galaxia. Alebo kvet? Písanie je úcta k životu a súcit. Písať je niekedy ťažšie ako žiť. Je to krúženie, tak ako sa vŕta studňa alebo ako hrá zvon.
Aj zvon podáva správu. Nedávno, 21. januára 2014, zazneli pukanské zvony. Komu zvonia? Zvonia 86-ročnému osamelému klasikovi našej literatúry Andrejovi Chudobovi. Ďakujem ti, že si mi zavolal, uzavrel Andrej medzi Vianocami a Novým rokom náš telefonický rozhovor. Poďakoval sa mi za slová a vety. Teraz už len ja môžem ďakovať Andrejovi, že mu smiem kedykoľvek zavolať. Stačí siahnuť do knižnice a vybrať niektorú z jeho kníh o živote a smrti a najmä o láske. Literatúra je aj zhováranie sa o tom, čo je tajomstvo.
A ešte dokladám zaujímavý citát od Petra Esterházyho: Písací stroj bez prestania klepoce ako samopal, ten, ktorý píše, trieska doň, mláti ho, a z neho sa sypú a sypú slová, padajú na biely papier, jedno za druhým, slová, s ktorými on nemá vôbec, ale vôbec nič spoločné, nemá, nemal a ani mať nebude.