Film The Clock trvá 24 hodín a je skladačkou scén z iných filmov, ktoré ukazujú čas
Christian Marclay sedával denne desať-dvanásť hodín nad svojím filmom a trvalo tri roky, kým ho dokončil. Mal šiestich pomocníkov, ktorí vyhľadávali v rôznych filmoch scény s hodinami, Marclay ich rozobral, ako keby boli skladačky lega, povyberal z nich kocky a poskladal z nich nový film.
Výsledok sa volá príznačne Hodiny (The Clock), nemá žiadny dej, napriek tomu je veľmi podmanivý. Asi aj vďaka tomu, že pri spájaní klipov využíva filmárske triky, no najmä vďaka tomu, že čas vo filme pasuje so skutočným časom miesta, kde sa film premieta.
Na Bienále v Benátkach, kde zaň získal hlavnú cenu, mu podľahla aj slovenská kurátorka Petra Hanáková. A to i napriek tomu, že z neho videla len niekoľko minút.
„Hovorí sa, že z návštevy múzeí sa stáva shopping turizmus, podľa výskumov sa jednému dielu dostanú vari dve sekundy pozornosti. Zdalo sa mi od Marclaya trochu zlomyseľné, že toto nasadil práve na Bienále, kde ľudia nemajú času nazvyš,” hovorí.
Marclayove staršie videá videla už predtým. „Telefóny (film poskladaný zo situácií telefonovania), sa mi tiež páčili. A v Centre Pompidou som videla Home stories, montáž záberov frustrovaných žien v domácnosti, ale to nebol Marclay. Uvedomila som si, ako film v galérii rezonuje. V Hodinách tento trend dozrel a zavŕšil sa,“ vysvetľuje.
Nech sa páči, je to tvoje
„Keď som sa v Centre Pompidou stretla s kurátorkou nových médií, pochválila sa, že spolu s ďalšími dvoma múzeami kúpili Marclayove Hodiny. Možno nielen preto, že dielo bolo skutočne nákladné i pre také veľké múzeá, ale aj pre jeho nemateriálnu povahu. Hodiny majú pritom veľmi nekompromisný projekčný režim. Keď sa vystavujú v jednom múzeu, v tých ostatných to v tom istom čase možné nie je,” opisuje Hanáková.
Produkcia The Clock bola drahá a financovala ju londýnska White Cube gallery. Marclay však autorské práva neriešil. Ak je niečo urobené dobre a zaujímavo, autori pôvodných diel podľa neho nebudú namietať a skôr sa potešia. Skutočnosť mu dala za pravdu.
„Dokonca má od autorov jednotlivých filmov, ktorých ukážky si „privlastnil“, spätnú väzbu. Vraj im lichotí, že sa do Hodín dostali,” podotýka kurátorka.
Christian Marclay, The Clock video inštalácie v dĺžke 24 hodín. Debutovalo vo White Cube gallery v roku 2010.
Nastavte si správny čas
Prečo je to také príťažlivé? „Film je veľmi dostredivé médium, funguje tu ´vcucávací´ efekt, teória tomu hovorí sutúra –, ani nevieš ako a identifikuješ sa s hrdinom filmu. Vcucne ťa,“ komentuje Hanáková.
Ďalšia vec, ktorá je jej na The Clock sympatická, je skutočnosť, že tento film sú vlastne zároveň reálne hodiny. Umenie, podľa ktorého si môžete nastaviť čas.
„Aj technické riešenie je zaujímavé. Premietanie beží z počítača riadeného špeciálnym softvérom, ktorý synchronizuje a púšťa jednotlivé klipy podľa reálneho času. Marclay chvíľu rozmýšľal o tom, že by bolo pekné, ak by bol film vo verejnom priestore namiesto hodín, napríklad na stanici. Potom však narazil na technické problémy. Navyše, film obsahuje zábery s nahotou i násilím. Ale tá predstava, ako ľudia čakajúc na vlak namiesto hodín pozerajú na The Clock, je pekná.“
Je to odmakané a vysedené
Keď sa Marclay v roku 2007 ako 52-ročný sťahoval z New Yorku do Londýna, napriek tomu, že jeho diela už boli vo viacerých dobrých múzeách, nemal veľa peňazí a mohol si dovoliť prenajať ako štúdio iba zopár štvorcových metrov v kancelárii, o ktorú sa delil s inými. Na produkciu The Cloks mu však stačil stôl a počítač.
„Aby si mohol vytvoriť dielo takéhoto rozsahu a rezonancie, musíš mať finančné zázemie. Galéria financovala produkciu a teraz zarába na dílovaní diela. Trh s umením netvorí automaticky dobré umenie, ale môže ho vyniesť. No ak nefunguje, veľmi ťažko sa niečo, čo má takýto formát, vynesie,” osvetľuje kurátorka.
„Je to odmakané, ´vysedené´, vo výsledku naozaj monumentálne. A zároveň veľmi hi-tech. Keby to chcel robiť niekto u nás, narazil by okrem autorských práv na to, že slovenské filmy – ako že ich nie je veľa – sú stále len výberovo zdigitalizované,“ dodáva.
Juraj Kováčik, editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
