FOTO – ARCHÍV
„Virtuóz alebo diabol?“ pýta sa nadnesene väčšina biografií o Paganinim, slobodnom umelcovi, ktorý v prvej polovici 19. storočia hypnotizoval európskych divákov a kritikov svojím šoumenským vystupovaním.
Už počas jeho života o ňom kolovali legendy a mýty. Dnes sa vie, že Paganini vynašiel a zdokonalil techniky a postupy, ktoré sú vo výbave každého výborného súčasného huslistu. V jeho ére boli neznáme a v očiach vtedajšieho publika z neho urobili nadčloveka. S diabolským výzorom.
Paganini sa narodil v Janove. Na husle začal hrať pod vedením svojho otca Antonia, priemerného huslistu, ktorý nútil malého Niccola k nekonečným hodinám drilovania. Pred očami mal obraz mladého Mozarta. Paganini často spomínal, ako ho otec mučil hladom – ak na sebe nepracoval dostatočne tvrdo.
Keď mal trinásť, odišiel študovať k slávnemu huslistovi Alessandrovi Rollovi. Keď ho Rollo počul hrať, vrátil ho s odôvodnením, že ho už nemá čo naučiť.
V pätnástich mal prvé koncertné turné. Mladý Niccolo si za krátky čas získal povesť najlepšieho huslistu v Taliansku. To už ľudia začali špekulovať o jeho talente. Prezývali ho „Syn čarodejnice“ alebo „Bosorkin fagan“ a jeho rozsiahle schopnosti považovali za dar od diabla.
Časť svojej skorej kariéry strávil v talianskej Lucce na dvore princeznej Elisi Bacionchiovej, sestry Napoleona Bonaparteho, s ktorou mal vraj ľúbostnú aféru.
Prirovnania k démomon však neboli náhodné. Počas svojho európskeho turné (to už mal vyše 40 rokov), prichádzal na koncerty v čiernom koči, ktorý ťahali čierne kone. Nosil výhradne iba čierne veci. Keď mu v roku 1828 vypadali zuby, jeho vybledlá tvár s čiernou šticou ľuďom skôr pripomínala ducha.
V očiach širokej verejnosti asi navždy zostane „technickým čarodejníkom“. Kniha Najväčší husľoví majstri hovorí, že jeho masová popularita nebola iba výsledkom technických fines, ale aj neopakovateľného poetického hrania.
Paganini nerád predvádzal svoju techniku, ale počas koncertu v Paríži v roku 1932 hral svoju Sonátu nepretržite v rýchlosti dvanástich nôt za sekundu. Súčasné encyklopédie pripomínajú, že za taký čas by iní hudobníci nestačili ani prečítať notový záznam. Jeho majstrovstvo bolo výsledkom geniálnej pamäti. Na koncertoch si vystačil sám, nepotreboval podporu ostatných hudobníkov.
V časoch najväčšej slávy hral až trikrát do týždňa. Na koči precestoval celú Európu vrátane Británie. Počas turné po Nemecku, Poľsku a Česku v rokoch 1828 až 1831 navštívil štyridsať rôznych miest. Únavné cestovanie, prepracovanosť a ďalšie excesy zničili jeho zdravie. Už vtedy vraj vyzeral ako hromada kostí.
Keď sa v roku 1834 vrátil do Parmy, kde slávil svoje prvé koncertné úspechy, bol už vyčerpaný, osamelý a nevyliečiteľne chorý. Zomrel 27. mája 1840 vo francúzskom Nice. Svojim setrám, synovi Achillovi a milenke Antonii zanechal po sebe obrovský majetok vrátane jedenástich Stradivárok a ďalších slávnych huslí.
Mýty o jeho osobe neutíchli ani po smrti. Keďže nechcel posledné pomazanie, cirkev ho odmietla pochovať. Niektorí ľudia po jeho smrti tvrdili, že virtuóz neveril, že môže zomrieť, iní ho považovali za neverca. Jeho pozostatky nakoniec uložili do zeme až po piatich rokoch na opakované žiadosti rodiny. Ešte dvakrát ich aj tak vykopali a až v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove.
Aj napriek neutíchajúcim legendám Paganiniho talent a virtuozita nepochádzali z pekla, ale z jeho usilovnosti a tvrdej práce. Nevytváral iba prekrásnu hudbu, mal aj schopnosti skvelého zabávača, ktorý si dokázal podmaniť publikum.
Senzácia, ktorá sa okolo neho vytvorila okolo roku 1830, sa dá dnes prirovnať k invázii The Beatles do USA.
Zajtra – Benito Mussolini
