Ilustračné foto
Dobrá kočzka, která nemlsá = dobrí rockeri, ktorí sa zo sveta pretechnizovaných experimentov vrátia domov a sľúbia, že už budú slušní? Čo má robiť kapela, ktorej členovia hranie uvádzajú ako svoju profesiu a Lucie ako zamestnávateľa - posúvať sa stále niekam inam a riskovať, že nie všetko sa podarí? Alebo ostať pri tom, čo vie najlepšie a umrieť na nedostatok nápadov.
Hudobný posun Lucie na predošlej platni sa nevydaril ani podľa predstáv kapely, a už vôbec nie podľa fanúšikov Lucie, a preto najjednoduchšie a zároveň najťažšie riešenie prišlo samo - urobiť opäť rockový, poriadne gitarový album. „Lebo nás to tak baví najviac,“ hovorí David Koller v časopise musiQ. Ak to bude baviť aj poslucháčov, ktorým dochádzala trpezlivosť, lebo si už chceli s kapelou zakričať nové Šrouby a Vona říka jó, tak potom áno.
Vyzerá to tak, že novinkou, ktorá mačkou v názve ukazuje na rockový „nářez“ z roku 1994 Černý kočky, mokrý žáby, sa nechá ukecať veľa ľudí, ktorí po poslednom koncerte na Slovensku mávli nad kapelou rukou. Ak sa tu nezblbnú aj posledné rádiá, ktoré ešte hrajú aktuálnu hudbu, na výber majú single z veľkej množiny potenciálnych hitov na platni. A konečne, kapela má čo páliť medzi publikum, aby naspäť dostala do daru energiu. Bezchybný kolos ozubených koliesok od firmy Lucie sa môže s presnosťou „jeden rok album - druhý rok turné“ valiť ďalej. On by sa zotrvačne valil ďalej, no s pesničkami Dobrej kočzky, která nemlsá je pochod pred valcom oveľa príjemnejší.
David Koller, Michal Dvořák, Robert Kodym a P.B.CH. (jediný si dal od Lucie päťročnú pauzu) mali vždy náskok pred inými top českými rockovými kapelami, ktoré sa za hranice svojho vyhraného žánru neunúvajú bez toho, aby nespadli do recesie, alebo gýču v štýle „ta naše hospoda česká“. Lucie, kapela ktorá podľa MF Dnes predáva svoje platne v stotisícových nákladoch, sa zo svojej pozície nepúšťa do žiadnej veľkej avantgardy, no aj keď sa nechá uniesť zvukovou technikou ako na Slunečnici alebo v Pohyboch, znie to celkom úprimne. Aj keď programované bicie pôsobia chladne, aj keď pár pesničiek sa zošmyklo do kategórie lámačov dievčenských sŕdc.
O to divokejšia je domáca šelma z grafiky Václava Hollara. O to krotkejšia v piesňach, ktoré nechceli byť priamočiaro rokenrolové. Valivé gitary a Kollerov spev v Horkom dni znejú ako Lucie v roku 1990. Dobrá kočzka, která nemlsá v Kodymovom podaní je dedičstvom Wanastoviek, Vyčúrat, pomodlit, spát zas typickou ‚srandičkou‘, ktorú kapela pridáva na konci. Veta „Podobnú pesničku už mali“ sa dá interpretovať aj tak, že Lucie má nezameniteľný rukopis. O ten sa stará Michal Dvořák, ktorý si tu medzi gitarami na klávesoch veľa nezasóluje, o to viac ho počuť za náladami skladieb. Napríklad v jednej z najlepších na albume, podmanivej Vendémiaire, do ktorej si Koller upravil Apollinairovu báseň. Vznikol rockový šansón, atmosférou podobný Klobouku ve křoví.
Medzi trinástimi pesničkami je rádioprijateľný singel Daniela, aj spontánne skladby, nad ktorými kapela asi dlho nesedela. Texty piesní od všetkých štyroch autorov sú vo vykresľovaní príbehov a obrazov až nápadne podobné. Najlepšie ukazujú, ako je táto štvorka zohraná.
