Príbeh knihy Jany Juráňovej Nevybavená záležitosť (vydal Aspekt) je jednoduchý. Nová obyvateľka vidieckeho domu (rozprávačka románu) nájde na povale starý kufor a v ňom maľovaný portrét akejsi mladej ženy. Sú tam aj listy, záznamy a výstrižky z novín z obdobia okolo druhej svetovej vojny.
Rozprávanie sa odvíja okolo privykania si na dom, na dedinu a na portrét. Ľahkosť štýlu a samozrejmosť Nevybavenej záležitosti prekvapujú od prvých strán.
Bez patetickej sebaľútosti cez postavu osamelej starnúcej ženy, ktorá sa po smrti muža presťahuje z veľkomesta do vidieckeho domu, zobrazuje súčasné vzťahy na dedine, svoje miesto v anonymnom veľkomeste, rodinu aj históriu. Inšpiruje k úvahám nad našimi postojmi od najbanálnejších susedských vzťahov až k otázkam našej bolestne nereflektovanej nedávnej minulosti.
Nedá jej spať
Postoj Juráňovej rozprávačky je postojom pozorovateľky usilujúcej sa nezasahovať do vecí okolo seba. Odišla z mesta, usiluje sa ostať mimo diania v dedine, nestará sa do životov svojich detí.
Najhlbší vzťah má s trojnohou čiernou mačkou, ktorá sa jej v osamelosti i sebestačnosti podobá. No nájdený portrét ženy, listy a zápisky nedávajú hlavnej hrdinke spať.
Vonkajšia pasivita je v kontraste s jej vnútornými komentármi, pričom všade naokolo sú pasce povrchných vzťahov, do ktorých sa snaží nespadnúť. Vťahujú ju do seba ako osídla vojnových dianí, čo pohltili a nevydali postavy črtajúce sa z nájdených listov.
Nepohodlné témy
Kniha je vnútorným monológom hlavnej hrdinky, často sviežo sebaironickým, prerývaným citátmi z listov, poznámok či denníkových záznamov niekoľkých žien, kamarátok, príbuzných či známych, ktoré sa počas druhej svetovej vojny ocitli v neľahkých situáciách.
Kontrast vojnových osudov a životov, čo presakujú z nájdených listov v starom kufri, so súčasnosťou, by mohol vyznieť okázalo banálne. Rozprávanie Jany Juráňovej však neupadá do mentorských fráz, rozporov, odsudzovania ani ironizovania.
Načrtáva statický portrét ženy-rozprávačky podobne ako obraz mladej Židovky z kufra. Poznámky a listy, ako aj úvahy hlavnej hrdinky sú nenásilne provokatívne. Navádzajú na uvažovanie o nepohodlných témach, osudoch, smrti a ľudskej zodpovednosti.
„Mŕtvi mlčia nástojčivejšie než predtým. Šliapem po ich kostiach a neviem o tom. Nikto ma za to nesúdi a nik sa nesťažuje.“
Posledné vety románu nie sú zvolaním ani povzdychom. Sú strohým konštatovaním. Napriek neadresnosti je nová kniha Jany Juráňovej rukavicou hodenou do tváre každému čitateľovi.
Autor: Renáta Deáková
