Bezmocnosť, bezvýchodiskovosť, zloba, pohŕdanie, priek. Zhruba tieto pocity prenášajú na javisko protagonisti tvoriaci v súčasnosti pod hlavičkou divadla Stoka.
Pevný podnos je ďalšou z inscenácií, ktorú v réžii Blaha Uhlára naštudovala dvojica mladých hercov Braňo Mosný a Peter Tilajčík. Spolu s herečkou Mestského divadla v Žiline Annou Čonkovou pripravili opäť sled navzájom skôr nesúvisiacich scénok inšpirovaných bežnými životnými situáciami. Vychádzajú z jednoduchej komunikácie, ktorú rozvíjajú do takpovediac obludných rozmerov.
Všetko by mohlo byť v poriadku, nebyť akéhosi kŕča, v ktorom sa tvorcovia po dlhodobejšom spolupôsobení ocitli. Možno sa práve touto cestou zámerne rozhodli diváka viac potrápiť, no smutné je, že z ich divadelného myslenia a konania akoby sa pri tom celkom vytratila ľahkosť, vtip a čaro chceného. Ich sarkazmus a cynizmus hraničí skôr so zvrátenosťou, ktorá však akosi nemá vo výslednom tvare zmysluplnú oporu. Ak ňou mali byť odkazy na psychické poruchy, tak boli tenkým ľadom, ktorý sa už v podobe divadelného motívu prebáral.
Že protagonisti divadlom žijú, dokazujú nápady zaujímavé svojím autentickým pôvodom. V zásade však prinášajú témy (sociálne, sexuálne, vzťahové či iné), ktoré samy osebe nie sú originálne. Ich rozvíjanie v dialógoch vo viacerých prípadoch divadelnú situáciu nikam neposúva, tá potom pôsobí zacyklene, občas až samoúčelne. Z obrazu sa následne vytráca magickosť daného okamihu, dôležitosť divadelného slova a pohybu, hoci herci si na každej mizanscéne citeľne dávajú záležať a majú ju detailne naštudovanú.
Vynárajú sa teda otázky, čo vlastne v skutočnosti protagonistov trápi, či sú naozaj otvorení nielen sami sebe, ale aj svetu, a napokon, čím sa chcú diváka naozaj hlbšie dotknúť. Ak to má byť sila osobnej výpovede, zápal jej nechýba. No chýba jej všeobecnejší presah a možno aj o kúsok viac úprimnosti k samým sebe. Nádej tu je, lebo úzky tím dnešnej Stoky systematicky pracuje a má nielen výsledky, ale aj publikum.
