Krásy života v osude jednoduchého človeka. Film Nebraska je klenot

Melancholická komédia má šesť nominácií na Oscara, a to vo všetkých dôležitých kategóriách.

Melancholická komédia Alexandra Payna má šesť nominácií na Oscara, a to vo všetkých dôležitých kategóriách.

„Vyhral som milión a idem si poň,“ hovorí osemdesiatročný Woody synovi Davidovi. Pred očami mu máva podobným papierom, aký u nás zvykol rozposielať Reader’ s Digest.

Svojím správaním akoby poskytoval dva dôkazy. Jeden pre podobné podnikavé firmy a spoločnosti, že stále sú ľudia, ktorí sa takto nechajú ohlúpnuť. A druhý pre syna, že už asi vážne senilnie.

Ale pozor. Vo filme Alexandra Payna Nebraska Woody ešte poriadne prekvapí.

Ocko, prosím, pochop

Nebraska je taký malý filmový klenot, alebo prosto: filmový klenot. Dostal aj šesť nominácií na Oscara, a to vo všetkých dôležitých kategóriách.

Alexander Payne ho mohol nakrútiť ako roadmovie, pretože tvrdohlavý Woody je odhodlaný prejsť až cez dva štáty – z Montany do Nebrasky, aby si miliónovú cenu prevzal.

A tým, že do hlavnej úlohy schválne obsadil Brucea Derna, lebo kríva a s rozstrapatenými vlasmi vyzerá trochu ako ľudská troska, mohla byť tá roadmovie vtipná aj melancholická zároveň.

Syn David sa najprv snaží, aby sa žiadna cesta nekonala, je mu ľúto, že otec si ju nedá vyhovoriť a že sa ide hnať za akousi chimérou. Potom si však povie, nech si otec ešte trochu užije a na tú cestu ho sám vezme. Netuší vôbec, že si užije on.

V scenári nemá Woody veľa dialógov, ak sa ho niekto niečo spýta, odpovedá úsečne.

Nikdy nevidel zmysel v tom, aby život analyzoval a komentoval, iba ho normálne prijímal. Preto aj ho David mohol celú svoju mladosť vnímať jednorozmerne, respektíve, nič o ňom nevedieť.

Príležitosť spoznať ho dostal, až keď prechádzali cez Hawthorne, Woodyho rodné mesto. Tam s ním vlastne prvýkrát zašiel na pivo a pýtal sa ho – napríklad na ženy.

Svedkovia našich životov

„Počul som, že si vyhral milión! Budeš vo všetkých novinách!“ K Woodymu sa v tom momente začnú zbiehať všetci, ktorých kedy stretol. Kamaráti-nekamárati, sú to svedkovia jeho života.

Svojím typicky groteskným až insitným spôsobom Alexander Payne opisuje, ako by sa všetci radi priživili na dôležitosti tejto udalosti. A rozosmieva tým, akými sarkastickými dialógmi sa navzájom odpisujú. Lenže. Keďže každý tento človiečik vie o Woodyho živote niečo iné, spoločne formujú, rysujú a napĺňajú jeho portrét. A to je už celkom vážna vec.

Je to síce len portrét obyčajného človeka s priemerným, pre históriu nezaujímavým osudom. Neznamená to však, že sa v ňom nestihli prejaviť všetky krásy a bohatstvo života.

David a všetci diváci s ním majú šťastie, že to môžu uvidieť.

Argument od mamy

Film Nebraska mal premiéru vlani na festivale v Cannes. Vtedy Payne (na snímke z nakrúcania) nevedel presne vysvetliť, prečo sa ho rozhodol nakrútiť v čierno–bielom. Potom však zobral do kina svoju mamu a tá povedala: „Už chápem, vo farbe by to bolo hlúpe!“ A tak sa rozhodol, že prevezme jej argument.

V skutočnosti je to naozaj celkom prosté. Veď aj vo fotografii je čierno–biely materiál stále niečím prirodzeným, najmä ak má vystihnúť kontemplatívnu náladu. A keďže Nebraska je v istom zmysle cestou do minulosti, takéto farby sa hodia aj jej.

Payne týmto filmom zároveň bojuje o to, aby sa do kín vrátili jednoduché filmy pre dospelých. Povedzme pre dospelých, čo sú ešte stále deťmi svojich rodičov, ale už môžu začať rozmýšľať nad tým, akými rodičmi budú raz pre svoje deti oni.

Zostane im dôstojnosť, keď budú starnúť? Bude ešte niekoho zaujímať, čo si myslia, alebo pri nich budú tí mladí krútiť očami? Možno ešte budú prekvapení, keď sami raz dostanú poštu a dozvedia sa, že vyhrali milión.