A prečo vlastne? Túto otázku by sa francúzsky režisér Ariel Zeitoun rád opýtal všetkých českých a slovenských divákov, ktorí kedysi tak radi a s nadšením pozerali Angeliku. Myslí si, že staré filmy s Michelle Mercierovou nevyužili to, čo im ponúkali knihy, podľa ktorých boli nakrútené. Do našich kín preto prichádza s novou verziou Angeliky. Skúsil v nej vystihnúť tajomstvo ženskej sily, pouvažovať o zmysle erotiky v súčasnej kinematografii a zároveň otvoriť otázky moci a náboženského fanatizmu.
Herečky sa neraz sťažujú, že pre ne nikto nepíše zaujímavé postavy. Čo také im mohli ponúknuť staré knihy o Angelike a romantický príbeh v nej?
V tých knihách je viac zaujímavých vecí, ako by ste verili. Samozrejme, netvrdím, že sú to majstrovské diela, Nobelovu cenu by si asi nezaslúžili. Ale ak si o nich robíte obraz podľa toho, čo ste videli vo filmoch s Michelle Mercierovou, robíte chybu. Nie sú také naivné, okrem romantiky je v nich aj dosť zaujímavých vecí o histórii, náboženstve, túžbe po moci.
Bola to vaša obľúbená literatúra?
Nie, len celkom nedávno som si v nich zalistoval. Len tak zrazu mi napadla otázka, prečo sa nám filmy udržali v pamäti, a knihy nie. A zostal som prekvapený, akú hrdinku som v nich našiel. Introvertnejšiu, ako bola Michelle Mercier.
A taká sa vám páči viac?
Áno, a ešte aj to mi bolo málo. Keď som písal scenár, stajomnil som ju ešte viac. Myslím si, že je oveľa zaujímavejšie, keď si žena ochraňuje svoje tajomstvá a muž sa musí narobiť ako horolezec, kým niečo objaví a uvidí. V starých filmoch sa mi Angelika zdala príliš evidentná. Všetko, čo cítila a čo si myslela, dala okamžite najavo.
Vaša Angelika je taká moderná a slobodná, akoby ste ju vymodelovali na obraz dnešných žien.
To je zaujímavé. Prečo si to myslíte? Mne sa zdá, že nie je o nič modernejšia ako ženy v sedemnástom či osemnástom storočí. Vezmime si príklad Ľudovíta XIV., ten sa oženil so španielskou infantkou. Bolo to dohodnuté manželstvo, kráľ mal počas neho minimálne sedemdesiat mileniek - lebo toľko ich aspoň priznal. Keď jeho manželka zomrela, oženil sa s jednou z nich. S tou, ktorá na neho mala najväčší vplyv. Takže vždy ma pobaví, keď mi ženy vravia, že voľakedy nemali moc. Vždy ju mali a vždy ju dokázali mať. Boli silnejšie, boli inteligentné, ovládali umenie zvádzania a manipulácie.
Získavať moc vďaka manipulácii, to sa vám zdá víťazstvo?
Nie, s tým s vami súhlasím. To, že museli mužmi manipulovať, nebol práve prejav slobody. Bohužiaľ, svet je taký. Ja som sa narodil na severe Afriky, v tuniskej rodine. Vždy mi hovorili, že doma je šéfom muž. Celá moja skúsenosť však hovorila niečo iné. Muž je šéfom navonok. Je to bojovník, ktorý je vždy pripravený biť sa a veľmi pri tom nerozmýšľa. Je rád, ak je žena pod jeho dominanciou, ale zároveň cíti potrebu ju počúvať. Ona sa nebije, ona rozmýšľa a je vlastne tým, kto je šéfom v skutočnosti.
V starej verzii aj v tej vašej sa Angelika búrila proti dohodnutému manželstvu. To vtedy bývalo vo Francúzsku bežné?
Myslím si, že takých rebeliek bolo plno. V šľachtických manželstvách veľa lásky nebolo, preto sa do nich nehrnuli. Ale aj tie, čo sa takto vydali, dokázali byť v manželstvách silné.
Príbeh Angeliky je pritom dosť postavený na láske k mužovi, ktorého jej vybrali. Čo sa od čias Michelle Mercierovej zmenilo v kinematografii? Cítili ste sa slobodnejší v zobrazovaní romantiky a erotiky?
