Voľná červená alebo biela košeľa, čierne nohavice, výrazný mejkap, zopnuté vlasy. Anna Calvi vyzerá ako z éry Coco Chanel alebo z filmov Davida Lyncha, no nie je herečkou ani modelkou. Robí hudbu, ku ktorej ten imidž presne sedí.
Sú to pesničky, ktoré sa nedajú vnímať len tak, na pol ucha. Majú temno-krásnu atmosféru, Anna hrá výborne na gitare a jej spev prechádza od krehkej nehy do drsnejších polôh, občas takmer k opernému pátosu. Ak to ešte nie je zrejmé, 33-ročná Angličanka s talianskym koreňmi je originál, akých nikdy nie je dosť.
„Na pódium musíte vyjsť a byť sami sebou. Niekedy je to veľmi ťažké, ale inak sa to nedá, “ tvrdí speváčka, ktorá sa pri rozhovore z elektrizujúcej pódiovej divy mení na plachú introvertku dlho hľadajúcu každé slovo. Hudbu radšej robí, než o nej hovorí, a robí ju dobre.
Počúvala Hendrixa, Bowieho aj francúzskych impresionistických skladateľov. K vlastným pesničkám sa dostala pomerne neskoro, no sú o to intenzívnejšie. Už debut Anna Calvi (2011) jej získal veľa fanúšikov, očaril kritiku aj muzikantov. Brian Eno ju nazval najväčší objav od čias Patti Smith, Nick Cave pozval na turné ako hosťa. V októbri 2013 pridala nahrávku One Breath. Tá je zvukovo pestrejšia, sú tu aj vplyvy klasickej hudby.
Na zajtrajšom večere v bratislavskej Starej tržnici sľubuje pesničky z oboch albumov aj niekoľko coververzií. A má to šancu byť silnejší koncert ako jej premiéra na Pohode 2012: „Radšej hrávam v intímnejších priestoroch než na festivaloch. Tam sa všetci lepšie sústredia na hudbu, vrátane mňa.“
