Mohla žiť ľahšie. Vyštudovať medicínu alebo právo. Kapacitu na to mala, to jej treba uznať. No ona si vybrala ťažšiu cestu – cestu spisovateľky.
Nina Faber je starnúca poetka, ktorá po niekoľkoročnej odmlke vydala novú zbierku básní. Inšpiráciou jej bol najmä pobyt v Istanbule. Aj z toho dôvodu zbierku pomenovala Bospor. Hoci Nina svojim básňam verí, obáva sa reakcií čitateľov a ešte väčší strach má z recenzií Vie, že vydať knihu nie je len záväzok voči sebe, ale najmä záväzok voči tým, čo jej tvorbu poznajú.
„Nikdy nebolo jednoduché vydať knihu, no rokmi sa to len zhoršilo. Fakt, že čitateľ môže chápať a nechápať veci, ako sa mu zachce, a hľadať styčné body a prepojenia na miestach, kde neexistujú, je výzva. Predložiť pred čitateľa napísaný text je čosi krásne, kým sa darí, no bolestné a traumatické, keď to nefunguje. Bolí to, keď umelecké dielo rozoberajú s úmyslom nájsť v ňom chyby, až kým z neho nezostane len hlúpy text.“
Všetko sa zmenilo
Jej strach pramení aj zo zmeny podmienok – zmenila sa literatúra, zmenili sa vydavatelia aj konkurenti. A v neposlednom rade sa zmenili aj samotní čitatelia. Preto po vydaní zbierky začína pochybovať nielen o svojej tvorbe, ale aj o samotnom živote. Nina si to svojím spôsobom skomplikovala aj sama. Jej jedinými priateľmi totiž zostali kritici. Tí sú jej posledným spojivom so svetom, pred ktorým sa pred rokmi uzavrela. Preto sa ohlasu odbornej verejnosti bojí najviac a prípadnú negatívnu reakciu si predstavuje ako koniec kariéry aj celého sveta.
„Prostredníctvom recenzií si kritik môže urobiť meno a zabezpečiť si život. Čím vyhranenejšie tvrdenia, tým lepší život. Nikto nechce čítať racionálne úvahy. Nikto ich nechce ani uverejňovať. Oveľa lepšie je napísať niečo kontroverzné, čo strhne autora diela z piedestálu, každý túži byť tým, kto prvý zakričí, že kráľ je nahý.“
Ako to býva pri severskej literatúre zvykom, šťastný príbeh tu čitateľ nenájde. Nina sa nedočká žiadnej pozitívnej recenzie. A položí ju prvá, druhá aj tretia. Starnúca autorka preto stratí trpezlivosť a rozhodne sa celú situáciu vyriešiť sama. A urobí to celkom netradične – osobným stretnutím s kritikmi.
Nórsky spisovateľ Erlend Loe vo svojom diele Inventúra (Premedia 2013) vytvoril na malom priestore príbeh s vynikajúco vyprofilovanou postavou. Žiadnej inej vo svojej novele nevenuje toľko priestoru, Nina tak v celkom príbehu vystupuje ako jediná hlavná postava. To navyše príbeh vôbec neruší a samotnému dielu to len prospieva.
Nezvyčajný deň neobyčajnej ženy
Možno chcel Loe svoje pocity a obavy z kritiky premietnuť do postavy starnúcej poetky. To však vie len on sám. No za spôsob, akým to urobil, ho možno len pochváliť. Dielo má dynamiku, ktorá je spôsobená striedaním vnútorných dialógov postavy s akciou a opismi prostredia. Dokonca ani názvy ulíc nórskeho mesta nebrzdia text a majú v ňom svoje miesto.
Atmosféra nie je ťaživá ani temná, ale osvetlená severským slnkom a prepletená humorom celej situácie. Knihe možno vytknúť len absurdný záver, ktorému sa autor našťastie venoval len na posledných dvoch stranách. Zámer vystupňovať príbeh a humor celého diela mu v tomto prípade celkom nevyšiel.
Odhliadnuc od posledných strán napísal Erlend Loe dielo o jednom nezvyčajnom dni jednej neobyčajnej ženy. V jej príbehu možno nájsť sklamaných autorov, ale aj tých, ktorí v sebe našli energiu a odhodlanie bojovať za svoje dielo. Také knihy nevychádzajú každý deň, a preto si Inventúra pozornosť zaslúži.
