Minútové romány ponúkajú nevšednú poetiku. V Banskej Bystrici predstavujú troch spriaznených autorov z troch krajín – Ľubomíra Ďurčeka, Jiřího Kovandu a Imreho Buktu.
Výstavu Minútové romány môžeme čítať ako štúdiu z dejín východoeurópskeho akčného a konceptuálneho umenia. Všetky vystavené diela pochádzajú z obdobia 70. a 80. rokov.
Umenie akcie je oblasť tvorby, kde viac než o výsledné dielo ide o časovo a priestorovo ohraničený dej. S akčným umením sa najčastejšie zoznamujeme cez texty, fotografie alebo videá.
Pri konceptuálnom umení ide o stratégiu, dôležitá je idea, myšlienka, „koncept“ vytvorený autorom. Výstupy konceptuálneho umenia majú formu textových zápisov, grafov, máp, prípadne takisto fotografií alebo filmu.
Výstava prezentujúca akčné a konceptuálne umenie teda neponúka divákovi veľa estetického potešenia pre oči, atakuje však schémy jeho vnímania a uvažovania o svete. A presne takou výstavou sú aj Minútové romány v Stredoslovenskej galérii.
Príbuzné územia
Z rôznorodej tvorby autorov vybrali kurátorky Mira Keratová a Edit Jeřábová tie časti ich diela, v ktorých sa stretávajú na príbuznej pôde. Divák teda môže porovnávať ich individuálne prístupy.
Meno Ľubomíra Ďurčeka (jeho dielo Zábradlie na snímke vyššie) je už známe aj vďaka monografickej vlaňajšej prehliadke v Slovenskej národnej galérii, ktorá sa stala výtvarnou udalosťou roka v ankete SME. Ďurček sa vo svojich analytických projektoch zameriava na tie najobyčajnejšie situácie a vzťahy, ktoré sa v človeku, respektíve medzi ľuďmi, odohrávajú každý deň. Stavia ich do nečakaného svetla a vyťahuje na povrch aspekty, ktoré sú pre väčšinu z nás neviditeľné.
Multimediálny umelec Jiří Kovanda je z generácie českých akčných umelcov ako sú napríklad Jan Mlčoch či Petr Štembera. Kovandove akcie boli civilné, odohrávali sa v mestskom prostredí a svojím priebehom takmer splývali s bežným pouličným dianím. Z odstupu sa dajú čítať ako kritické komentáre k normalizácii, prvoradý je však moment ozvláštnenia skutočnosti, keď sa pod vplyvom nečakanej udalosti symbolicky zastaví bežný tok života.
Maďar Imre Bukta, v súčasnosti známy najmä ako maliar, sa v 70. a 80. rokoch zaoberal akčným umením. Jeho tvorba vychádzala z vidieckeho prostredia, v ktorom sa sám pohyboval.
Čerpal veľa zo života socialistického roľníka, ako námety a rekvizity pritom využíval bežné nástroje, zariadenia či zvieratá. Prácu s nimi posúval do univerzálnejšej roviny prepojením s mytológiou a prírodou. Rôznym neživým objektom, ale aj zvieratám, často prisudzuje ľudské vlastnosti.
Hoď hrudou, kresli hnojom
Minútové romány sú komponované do voľných celkov, kde sa vedľa seba nachádzajú diela s podobnou témou, motívom, prípadne formou.
Pospolu sa tak ocitli napríklad dokumentácia Kovandovej akcie hádzania hrudami hliny o podlahu a Buktova maľba hnojom. Kovandova akcia Kontakt (1977), keď „drgal“ do okoloidúcich, je pripodobnená k Ďurčekovmu projektu Prosím, obráťte ma správnym smerom, prosím (1979), v rámci ktorého sa štyria ľudia zabalení v škatuliach mali pohybovať po námestí iba s pomocou náhodných okoloidúcich.
Príkladom takmer dokonalej redukcie materiálnosti diela sú práce s vodou: Jiří Kovanda (na snímke vyššie) v dlaniach prenášal malé množstvá vody z Vltavy niekoľko metrov po prúde, len aby ich opäť vylial do rieky. Ľubomír Ďurček zasa písal atramentom na vodnú hladinu jazera Počúvadlo slovo „pravda“.
Všetkých troch autorov tu spája snaha dosiahnuť pomocou minimálnych prostriedkov, balansujúc na samej hranici umenia, maximálny intelektuálny či duchovný účinok na divákov, ale aj na seba samých.
Výstava Minútové romány, ktorá trvá do 16. marca, nebude baviť každého. No divákovi, ktorý sa zaobíde bez zážitku z technického majstrovstva, ponúkne nevšedný rozmer poetiky a duchovna (v) každodennosti.
Autor: Alexandra Tamásová
