Komédia Veľké preteky z prostredia Tour de France od režiséra LAURENTA TUELA práve vstupuje do našich kín a zároveň vo štvrtok otvára prehliadku Týždeň francúzskeho filmu v Bratislave. Je v nej trochu fantázie, trochu športovej i geografickej krásy a – keďže vrcholová cyklistika je aj svetom dopingu a peňazí – aj trochu provokácie.
Máte športového ducha?
„Mám. Ale len dovtedy, kým nemusím súťažiť.“
Bojíte sa, že by ste prehrali?
„Chápem, že to tak môže vyzerať, ale verte mi, v tom ja zmysel športu nevidím. Poznám ľudí, čo sa besnia za tým, aby vyhrali aj v kartách, a preto ich ani nehrám. Mne ide o pekne strávenú chvíľu a príjemné pocity, ktoré mi po športe ešte chvíľu vydržia.“
Prečo sa teda ako filmár športovým súťažiam venujete?
„Fascinuje ma, prečo sa ľudia tak namáhajú a makajú, a chcem na to prísť, čo ich k tomu ženie. Nedávno som videl basketbalistu Tonyho Parkera. Ten chlapec má všetko, kariéru, peniaze, bohatstvo - načo ešte hrá? Čo ho ešte motivuje, aby trénoval a vyhrával? Dobre, uňho ešte pochopím, že so spoluhráčmi mu je dobre, zabaví sa s nimi, odohrá si hodinu, hodinu a pol a potom sa už venuje taktike a podobne. Ale cyklisti? Zobrať bicykel, sedieť na ňom aj dvanásť hodín, byť sám a trpieť bolesťou, únavou? To, že Armstrong neprestal, ani keď mal za sebou sedem titulov Tour de France, považujem skoro až za patologické. Aj keby pri tom dopoval. Veď to musí byť strašná robota.“
Vy v tom nevidíte nič inšpirujúce?
„Iste, títo chlapci najlepšie vedia, ako si zafičať. O tom sa s nimi asi môžete rozprávať celé hodiny, keďže zrejme poznajú všetky dostupné produkty!“
Žeby boli takí otvorení?
„Nie, samozrejme, že nie. Sú veľmi tajomní. No sú i takí cyklisti, čo doping nepoužívajú - len to nie sú vždy tí, čo vyhrávajú. A od tých sa už môžete všeličo naučiť, aj o životnom štýle a životospráve. Viete, ktorý orgán je pri športe najdôležitejší?“
Nie.
„Nie je to ani hlava, ani nohy. Dobre fungujúca pečeň vám umožní vyhrávať. Čistí telo, zbavuje ho toxínov, ktoré napádajú svaly a spôsobujú, že sa rýchlo unavíte. Takže cyklisti jedia veľa zeleniny, ordinujú si všelijaké artičokové kúry. Telá majú štíhle, svalovú hmotu nie príliš veľkú, sú ľahkí a výkonní.“
Chápete ľudí, ktorí sedia pred obrazovkou a pozerajú sa na to, ako sa cyklisti pri Tour de France namáhajú?
„Ó, sám si to užívam. Vy nie? Počul som, že pre ženy to môže byť mučením.“
Preteky sú často monotónne, ale krajina je úžasná.
„Veď vo Francúzsku to je najobľúbenejšia relácia starých mám. Nadchýnajú sa, ó, aká nádherná kalvária, ó, aký nádherný kostol! Nechcem sa im vysmievať, cez Tour sa naozaj naučíte veľa. Francúzi vďaka nej cestujú a pred televízorom sa združujú, aby to prežili spolu. Preto je aj môj film akousi roadmovie – a nielen o športe, ale aj o láske a rodine.“
Francúzska televízia robí veľmi pekné prenosy...
„Fantastické!“
Aké ste mali možnosti, ak ste ju chceli obrazovo tromfnúť?
„Máte pravdu, bola to pre mňa výzva, veľa som uvažoval nad zábermi aj svietením. Pomohlo mi, že ako filmár môžem používať hudbu, vďaka nej dramatizovať, nechať vyniknúť dôležitému dialógu, radosti alebo samote.“
Základom vašej komédie je, že ste v podstate amatéra vplietli do striktne profesionálneho prostredia. Je to taká vaša licencia poetica. Rád pracujete s nereálnymi prvkami?
„Ľuďom treba umožniť, aby snívali, preto som s licenciou poetikou pracoval bez zábran. Napokon, môj hrdina sa medzi profesionálmi ocitne náhodou, jeho zámerom bolo prejsť celú trasu Tour de France o deň skôr ako oficiálny pelotón. Keby sa mu to podarilo, prišiel by do ciela potichučky, bez slávy, s pokorou. Bohužiaľ, mal nehodu, nabral deň straty a pelotón ho dohonil. Byť pred kamerami, to nebol jeho cieľ.“
Veríte takému cieľu, niečo dokázať a nebyť pritom slávny?
„Verím, že slávou sú neraz viac ako športovci posadnutí ich tréneri a sponzori.“
Zdá sa, že ste sa snažili cyklistov poľudštiť. Aby nevyzerali len ako mašiny.
„To ste uhádli. Keď vidím, ako šliapu, rovnomerne pedálujú, majú sklonenú hlavu a vidno im len prilby, naozaj vyzerajú ako roboti. Najmä Armstrong, z jeho tváre sa nikdy nič nedalo odčítať. Ale je jeden taký Francúzik, Thomas Voeckler. Poznáte ho? My ho zbožňujeme. Jazdil za Europcar a pred niekoľkými rokmi získal na Tour žlté tričko. Mal ho dva dni, potom tri, štyri, päť - nakoniec tuším desať. Ľudia to sledovali prilepení na obrazovkách. Vedeli, že raz ho stratí, ale chceli oddialiť ten moment a akoby ho celý národ odtláčal. Vzniklo vtedy niečo krásne.“
Do filmu ste obsadili francúzskych komentátorov, aj zopár profesionálnych cyklistov. Keď ste s nimi vstúpili do zákulisia Tour de France, vyvrátilo to nejako vaše predstavy o Tour?
„Videl som veľa vecí. Najdôležitejšie bolo, že som videl všetkých cyklistov. Normálne človek pozná len piatich, desiatich, ale v pelotóne ich je stopäťdesiat. Niektorí čakajú na svoju šancu, väčšina z nich však vie, že z nich šampióni nikdy nebudú a že v histórii budú zapísaní ako nosiči vody. Napriek tomu sa denne obetujú pre tých, čo šampiónmi sú, a poctivo pracujú. Obdivujem ich.“
Neprekážalo vám, že nakrúcate o športe, ktorý je dosť spájaný s dopingom?
„Tí chlapci mi hovorili, že o Armstrongovom dopingu vedeli. A predsa, všetci uznávali jeho kvality, lebo aj bez dopingu by bol veľký šampión a profesionál. Nielenže veľa trénoval, mal aj ohromné mentálne schopnosti, schopnosť skoncentrovať sa. Bol to skrátka killer. Mnoho iných cyklistov je sympatickejších, mnohí vyhrávajú čestne - alebo teda, nevyhrávajú. A to práve preto, že také schopnosti nemajú.“
Ako Francúzi reagovali po dopingových odhaleniach na to, že ich veľký šampión vlastne nie je až taký skutočný?
„Armstrong nie je náš, je Američan.“
Ale Tour de France si na ňom budovala svoju slávu. Každým pretekom prospieva legendárna osobnosť.
„Viem, chápem. Keby nedopoval, bol by pre cyklistiku tým, kým bol Pelé pre futbal. Bohužiaľ, dnes je doping realitou, cykistov k nemu núti zničujúce tempo a počet pretekov. Toľko sa od nich chce! Sú aj pod tlakom sponzorov. Pre mladých chlapcov to musí byť peklo, lebo vedia, že keď nebudú dobrí, okamžite ich vyhodia. Myslia si, že drogy im pomôžu, ale riskujú pri tom život.“
Neprispievajú tomu aj organizátori Tour? Ľudia sa majú pozerať, ako sa cyklisti v horách trápia.
„Samozrejme, prispievajú. Všimli ste si, že vlani ich nechali dvakrát vyliezť na Alpe d’Huez? Najprv šli hore, potom ho zišli dolu, urobili jeden okruh a znovu sa naň museli štverať. Bláznivé.“
Viete, čo musí mesto Paríž urobiť, aby sa Tour končila tam?
„Nič. To je také mýtické mesto, že nikde inde sa skončiť nemôže.“
Ale organizácia je vraj veľmi komplikovaná až nemožná, aj celú premávku treba odstaviť. A napríklad Rím nemá záujem, aby sa tam končilo Giro d’Italia.
„Nemožné? Pre Talianov možno. Pre nás nie. To slovo nie je francúzske. Pokojne ho vyhoďte zo slovníka.“
Poznáte Petra Sagana?
„Samozrejme. Je to výborný cyklista.“
Vyhrá niekedy Tour?
„Bohužiaľ. Nerád vám to hovorím, ale na to je už príliš neskoro.“
Ani s nejakou licenciou poetikou?
„Žeby som mu napísal priaznivejší scenár? Ale to by ste museli ísť do kina. Nie pozerať Tour de France.“
