Stretli sme sa vlani v júni, keď mal za sebou tri nabité týždne. Vďaka centru Banská St a nica Contemporary cestoval MATTHIAS BECKMANN po nezávislých kultúrnych centrách a niekoľkých ateliéroch po celom Slovensku, a nepretržite kreslil. „Prekvapilo ma, že sa tu deje tak veľa vecí a s takým ohromným optimizmom. V Nemecku by ste také niečo nenašli.“
Ako bude vyzerať váš kreslený cestopis?
„Na jednej strane bude plniť úlohu akéhosi historického dokumentu a na druhej to bude výsostne subjektívny pohľad na miesta, ktoré som prešiel. Moje kresby môžu pôsobiť akosi objektívne, ale nemyslím, že je to tak.“
Ako to vyzerá, keď prídete na miesto, ktoré chcete nakresliť?
„Musí to ísť veľmi rýchlo. Ide mi o získanie prvého dojmu a jeho zachytenie. Najprv ma ktosi prevedie po mieste, ja sa rozhliadnem, vyberiem si časť, ktorú chcem kresliť, a potom už záleží iba na tom, koľko mám času. Je dobré, ak mám aspoň tri hodiny. Väčšinou robím z každého po tri kresby.“
Vaše kresby sú detailné a strohé zároveň. Ako je možné, že ich neovplyvňuje atmosféra či ruch miesta, v ktorom sa nachádzate?
„V momente, keď idem kresliť, musím vedieť všetky ruchy potlačiť do úzadia. Sústredím sa na to, čo vidím a prenášam to na papier. Samozrejme, keď je to miesto špecifické, ako napríklad nemecký parlament, kde som tiež kreslil, všade okolo sú veľmi výrazné symbolické prvky a architektúra, ktorá má na človeka zapôsobiť želaným spôsobom. No ja viem, že nesmiem byť zasiahnutý takýmito emóciami, aby som dokázal vidieť, čo je skutočne predo mnou.“
Matthias Beckmann na návšteve u Milana Adamčiaka a výsledná kresba, ktorú nájdete v knihe Beobachter - Kreslený cestopis po kultúrnom Slovensku.
Ako ste prišli k tomuto spôsobu práce?
„Kreslil som odjakživa. Kedysi to boli najmä veci, ktoré som si predstavoval. Vždy to však bolo čosi konkrétne, nie abstraktné. Keď som začal študovať v Düsseldorfe, kreslil som krajinu, ale iným spôsobom ako teraz. Vrátil som sa k nej v roku 2001, keď som dostal štipendium v Paríži. Chcel som spoznávať mesto a kresliť. Zdalo sa mi, že najjednoduchší spôsob, ako to skĺbiť, bude kresliť počas chodenia po meste. Mal som v pláne vytvoriť akýsi denník. Po čase som však zistil, že bude lepšie, keď nebudem iba dokumentovať svoj život, ale že si tie miesta, ktoré nakreslím, budem starostlivo vyberať a urobím to pre ne. Zároveň je to dobrá metóda, ako spoznať nové miesta a ľudí. Snažím sa ukázať spoločnosť prostredníctvom rôznych častí prostredia, v ktorom žijú – od parlamentu, cez múzeá až po kostoly. Nie je to teda iba o múzeách, ateliéroch a kultúre.“
U nás ste chodili najmä po kultúrnych centrách a ateliéroch. Zaujalo vás na nich niečo špecifické?
„Skutočne ma prekvapilo najmä to, že sa tu deje veľmi veľa vecí a s takým ohromným optimizmom. Hoci, z môjho pohľadu naň často tí, z ktorých išiel, nemali veľa dôvodov. Často som sa stretol s tým, že mali iba desať či dvadsať percent peňazí, ktoré potrebovali na uskutočnenie nejakého plánu, ale oni do toho aj tak išli. To je niečo, čo by ste v Nemecku nenašli. Tiež sú tam síce projekty umeleckých centier a ľudia do nich investujú svoje peniaze, ale nikdy by nešli do takého finančného risku, ako to vidím tu. A pritom ide skutočne o veľké projekty ako Stará tržnica v Bratislave alebo Nová synagóga v Žiline. Ale nejde iba o peniaze, ale aj o ľudí, ktorí tu nad nimi trávia množstvo času a venujú im veľa energie.“
Prestavba v Tabačke.
Boli ste aj v Košiciach, v tom čase – Európskom hlavnom meste kultúry. Všimli ste si ju tam?
„Popravde, videl som tú peknú veľkú katedrálu v centre mesta, bola skutočne krásna, no potom som už len hútal, prečo je práve toto Európske hlavné mesto kultúry. Prišiel som na stanicu, ktorá bola staveniskom, Kunsthalle bola tiež staveniskom a Tabačka tak isto. Predpokladám, že na to mali dosť času, no keď tam človek prišiel, mal pocit, že všetko je ešte len rozostavané a nikto nehovorí po anglicky. Ak by ste prišli z nejakej európskej krajiny a chceli ste sa tu niečo dozvedieť, nebolo to práve jednoduché. Nerozumiem, prečo to nebolo zorganizované lepšie.“
Našli ste tam aspoň niečo, čo sa vám páčilo?
„Boli sme v ateliéri sochára Jána Mathého, ale to bolo možné iba vďaka tomuto projektu, bežne sa tam človek asi nedostane. Bolo to veľmi príjemné miesto, podobne, ako keď sme šli k Milanovi Adamčiakovi. Neboli to žiadne centrá, iba ateliéry, no mal som pocit, že táto staršia generácia, respektíve ich tvorba znamená pre mladú generáciu veľmi veľa. Že vytvorili čosi, čo z nejakých dôvodov, možno vinou politického systému, nemohlo byť celkom porozumené, no mladá generácia sa snaží vziať si od nich tento ich duchovný odkaz.“
Pri kreslení Cvernovky.
Dva roky ste podobným spôsobom mapovali osemdesiat ateliérov v Berlíne. Nakreslili ste aj svoj?
„Nie. Nie som si istý, či vlastne mám nejaký ateliér. Mám priestor, akúsi pracovňu, kde mám laptop, rámy a kde občas kreslím, ale myslím, že mojím ateliérom je vždy miesto, kde práve kreslím. Navyše, bol by to asi priveľmi intímny pohľad na moju osobu a o to nemám veľmi záujem. Nemám ambíciu dokumentovať svoj život a ukazovať svoje osobné pocity.“
Nemali ste ju ani ako začínajúci umelec?
„Ale áno, možno keď som mal pätnásť rokov. Dnes tomu tak celkom nerozumiem, respektíve, myslím, že umenie by nemalo byť iba o osobnom, intímnom probléme. Mal by v ňom byť nadhľad, trocha odstupu. A osobnosť autora by ste mali cítiť, aj keď ho nevidno na prvý pohľad.“
Pracujete rýchlo, sústredene, prispôsobujete sa rozličným prostrediam, takmer sa zdá, že kreslíte neustále.
„Nie, sú aj dni, keď plánujem, vybavujem emaily, nakupujem. Páči sa mi síce idea kresliť každý deň, no myslím, že je lepšie nechať si to na špeciálne príležitosti. A keďže sa živím ako umelec, vždy musím premýšľať aj nad tým, či sa s tým viem niekde uplatniť. Kreslenie je síce zábava, ale musím aj prežiť. Mám však pocit, že viem pracovať tak, aby to bolo užitočné. V podstate je to možno tak, ako umelci pracovali aj kedysi. Nikto by nemaľoval madonu len tak pre vlastnú zábavu.“
Kresba je médium, ktoré u nás nepatrí medzi masovo populárne či vyhľadávané. Je to v Nemecku inak?
„Posledných niekoľko rokov sa situácia mení. Už to nie je taká zvláštnosť, keď človek kreslí. Niektoré galérie sa špecializujú výlučne na kresbu. Často mám však pocit, že je to celé skôr vecou módy. Vždy sú umelci, ktorí kreslia, akurát sa zrazu okolo nich vytvorí skupina ľudí, ktorá hovorí, aké je to dôležité. Poznám pritom niekoľko skvelých autorov, ktorí robia úžasné kresby, no vo svete umenia nie sú príliš docenení a na výstavách vidí človek stále to isté. Nemôžu tam byť, lebo nejaký kurátor má pocit, že tam nepatria. Niekedy je tento systém umenia divný.“
Cestou do A4-ky. Dnes večer o 19.00 h tam bude krst knihy spolu s prezentáciou autora a diskusiou združenia Anténa - siete pre nezávislú kultúru.
