Knižný piatok
Problém miest je v tom, že prestávajú byť mestami, tvrdí architekt Jan Jehlík v knižke, ktorá je manifestom súčasného myslenia o priestore okolo nás.
V poslednom čase sa objavilo niekoľko zaujímavých kníh o architektúre, ktoré môžu zaujať aj záujemcu mimo architektonickej komunity. Najnovším počinom je neveľká kniha architekta Jana Jehlíka Obec a sídlo. O krajině, urbanismu a architektuře (Ausdruck Books, 2013). Autor je praktizujúci projektant, ale aj pedagóg na vysokej škole. Obe tieto profesie spája jeho erudovanosť a rozmýšľanie o urbanizme a architektúre. Tá je preňho nielen výsostne praktická a pragmatická oblasť, ale aj základňa, v ktorej sa stretáva umenie s vedou, technológie s kultúrou, estetika s etikou, dokonca politika s noetikou.
Nezdravý urbanizmus
Útla, ale hutná knižka sa venuje uzlovým bodom súčasnej urbanistiky: hmota – dom – sídlo – obec – mesto – miesto – región – kraj, krajina – priestor. Znova vnáša do debaty pojmy, ktoré sa zdiskreditovali za socializmu, no ktoré rehabilituje a poukazuje na ich užitočnosť. Tým najpodozrivejším je zaiste „územné plánovanie“.
Ale autor vyslovuje aj novátorské, ba až odvážne výroky, napríklad ten, že „velká města se v rámci globalizace stávají silnějšími subjekty než státy“ alebo postreh, že heslo Viac zelene a menej betónu môže byť aj primitívnou demagógiou. Iniciatívu štátu, neraz formalizovanú a byrokratickú, nahrádza „žralokovitosť“ developerov a vekslákov s verejným priestorom.
Autor si kladie otázku, či je súčasný urbanizmus zdravý a odpovedá na ňu negatívne. Kritériá na dobré mesto (či miesto) formuluje lapidárne: „Dobré město je místem, kde se dobře žije.“
Pomenúva problém súčasných miest, ktorý je v tom, že, paradoxne, prestávajú byť mestami. Alebo upozorňuje, že ulica sa stala výlučne cestou, vozovkou.
Archaické „susedstvo“?
Vracia do rozmýšľania o architektúre zdanlivo archaický pojem „susedstva“ a problematizuje odsudzovanie „zmešťovania“ vidieka. Je schopný vidieť aj limity vlastnej architektonickej komunity.
Zmysel architektúry vidí takto: „Dosahovat stále oněch známých cílů: pevnosti, účelnosti a krásy. Pevnosti jako schopnosti stát zpříma a důstojně stárnout, účelnosti jako přátelské blízkosti a krásy jako tiché harmonie.“
Autor nefrfle, nezatracuje, nenarieka, ale ani nedáva rýchle a lacné riešenia, hoci jeho formulácie sú pregnantné, jednoznačné a gnómické a jeho vety často dosahujú kvalitu aforizmu či sentencie.
Tieto zápisky vznikli pre vlastnú potrebu autora a ako sylaby pre jeho študentov. Táto knižočka tak pripomína Pedagogický zápisník Paula Kleea. Jehlíkovo rozprávanie o krajine a architektúre je manifestom súčasného myslenia o priestore, ktorý je okolo nás a s ktorým tak bezradne zaobchádzame.
