Vnútri Llewyna Davisa patrí k tomu najvážnejšiemu, no zároveň najlepšiemu, čo doteraz bratia Coenovci nakrútili.
Newyorská štvrť Greenwich Village, začiatok 60. rokov. Folkový spevák Llewyn Davis odkladá po prídavku gitaru a letmo odhaduje konkurenta, čo ho strieda na pódiu vo vydýchanom klube.
Rád by si vypočul tohto chlapíka s povedomým zachrípnutým prejavom, ale teraz nemôže, niekto si ho zavolal von a dáva mu nakladačku. Žiadna sláva, poníženie, bitka – to je v skratke celá jeho neúspešná kariéra.
Jeden Mozart, jeden Dylan
Dejiny nie sú spravodlivé a špeciálne v umení ich napísali víťazi. Dnes už ťažko zrátame, koľko pripadalo neúspešných talentov na jedného Mozarta, ani koľko potenciálnych superhviezd sa pokúšalo preraziť na extrémne súťaživej scéne folku.
Istota je iba v tom, že milióny poslucháčov poznajú a počúvajú Boba Dylana, a nie Llewyna Davisa. A môžeme iba hádať, či je za tým hlavne talent, alebo aj iné veci: manažéri, okolnosti, obyčajné šťastie.
Súrodenci Coenovci však vravia ešte niečo iné vo filme, ktorý mal dve oscarové nominácie. Dejiny nie sú spravodlivé v žiadnom žánri, ale folk je výnimočný. S rapperom či džezmenom by príbeh nešťastníka vlastne nemal zmysel.
Pätnásty film amerických súrodencov rozdeľuje fanúšikov, ktorým chýba viac akcie, postavičiek, typického bizarného humoru. Nechcú vidieť niečo také depresívne, ponuré. Lenže to je omyl. Patrí k najlepšiemu, čo doteraz Coenovci nakrútili. Aj ten príbeh zdanlivo bez dramatických udalostí, ktorý nikam nesmeruje, má odrážať zacyklený život v bludnom kruhu bradatého losera.
Vyzeral by jeho týždeň inak, keby si nezabuchol pri odchode z domu dvere a omylom nevypustil na ulicu kocúra? Je to možné, naznačujú režiséri so slabosťou pre fyziku, ani recenzentom neušlo, že kocúr je možno jemným odkazom na paradoxy kvantovej mechaniky (Schrödingerova mačka).
Účinnejšia samovražda
Zabudnutý folker Dave von Ronk, ktorého si vzali za vzor americkí filmári, nebol taký sebastredný, nechápavý odľud ako Llewyn. Lenže nie je dôležité, či starosta McDougal Street, ako ho prezývali podľa tepny štvrte plnej klubov s dobrou hudbou, má skutočnú predlohu.
Je to iba ďalšia z radu coenovských postavičiek smoliarov. Rozdielom oproti ich filmu Seriózny muž (2009) je teraz hlavne ironický otáznik, či aj tohto preklial Boh, alebo si osud zvolil sám.
Je to však aj dobrý príklad paradoxu dobového folku. Ešte neexistovala „alternatívna hudba“, ale práve folk sa v hudbe 60. rokov staval proti komercii a širšie aj odcudzenej spoločnosti konzumu.
Ideál bol život teraz, v prítomnosti, a nie pre hitparády, usilovať o čo najviac autentický výraz prepojený so životom. Nesnažiť sa páčiť, nepredať sa, nerobiť kompromisy.
Lenže práve to mohla byť v čase veľkých nahrávacích firiem pre umelca účinnejšia samovražda ako v dnešnej ére empétrojok. Dejiny totiž pamätajú tých, ktorí šli za úspechom. Llewyn sa mu – podvedome – bránil. Nebol vlastne dôsledným a dokonalým folkerom?
Žiadny soundtrack, samostatný album
Kolekcia štrnástich akustických pesničiek Inside Llewyn Davis povie o newyorskej folkovej scéne začiatku 60. rokov viac než všetky encyklopédie.
„Vysoký ukecaný vlasáč, ktorý sa podobal neustlanej posteli, kde sú pohádzané knihy, prázdne fľaše whisky, papieriky s útržkami básní, gitarové brnkátka a struny. Bol prvý Dylanov guru v New Yorku, chodiace bluesové múzeum,“ napísal kritik Robert Shelton. Joni Mitchellová zase tvrdila, že nik nedokázal zahrať lepšie jej pesničku Both Sides Now.
Pesničkár Dave van Ronk (1936 – 2002) na rozdiel od menovaných kolegov nikdy skutočnú slávu nezažil, no mal k nej blízko. Vo filme je scéna, kde musí predviesť v prázdnom klube majiteľovi, čo vie. Je to tradicionál The Death of Queen Jane, balada o tehotnej panovníčke. Že nehrá vlastnú skladbu, má svoj dôvod, no namiesto deja filmu treba prezradiť, že ponuku hrať v novej skupine van Ronk skutočne dostal. Svojím odmietnutím sa zbavil možnosti stať sa súčasťou histórie. Trio Peter, Paul & Mary onedlho dobylo hitparády s Blowin’ in the Wind.
Aj autor tohto hitu sa čoskoro preslávil. Bob Dylan sa od van Ronka sa veľa naučil, jeho Farewell má na soundtracku presné miesto. Keďže rovno po nej nasleduje van Ronk s vybrnkávačkou Green, Green Rocky Road, hneď sa ukážu rozdiely. Oba hlasy sú špecifické, van Ronk má bližšie k bluesmanovi, Dylan znie sústredenejšie a originálnejšie. Práve tradicionalizmus, priveľké ambície a neschopnosť urobiť v dôležitých chvíľach to, čo treba, zabránili van Ronkovi preskočiť status lokálne známeho hudobníka hrávajúceho pre pár desiatok ľudí v newyorských kluboch.
Tak ako Braček, kde si (2000) aj tento soundtrack funguje ako samostatný album. Ide o ďalšiu vydarenú spoluprácu Coenovcov a T– Bone Burnetta. Dylanov spoluhráč zo 70. rokov sa vypracoval na vychyteného producenta. Nie je dôležitý počet cien Grammy či Oscarov, ale jeho cit vybrať správnu hudbu pre správnu scénu.
Ale tu ide aj o Oscara. Oscara Isaaca – tridsiatnika, ktorý je hercom aj hudobníkom. Jeho vlastné pesničky už napríklad znejú vo filme desať rokov. Tu hrá na gitaru aj spieva naživo. Má skvelý hlas, ten typ, čo si hneď získa pozornosť. Ostatní muzikanti boli z neho hotoví. A okrem T–Bone Burnetta to boli mená ako Justin Timberlake (tiež hrá jednu z postáv), Marcus Mumford či Punch Brothers.
Trackov je štrnásť, piesní jedenásť. V rôznych verziách vynikne skvelý Isaac. Justin Timberlake pekne civilne podal táborácky hit Five Hundred Miles u nás preslávený Matuškom a je tu aj úplný úlet Please Mr. Kennedy. Treba vidieť aj počuť.
Oliver Rehák
