KNIHA TÝŽDŇA / ĽUBA LAUFFOVÁ
Fotografka Ľuba Lauffová už nestihla svoje dielo dokončiť. Teraz ho sprítomňuje rovnako inšpiratívna monografia.
Ľuba Lauffová (1949 – 2004) vyštudovala Školu umeleckého priemyslu v Bratislave i Filmovú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe. Popritom vášnivo fotografovala otcovým fotoaparátom Rollei. Vôbec prvú fotografiu jej uverejnili v roku 1965. Je dôsledne čiernobiela a temer hmatateľne tichá. Nesie názov Na trhu a zľahka znepokojuje tajuplnou intimitou a istým napätím, ktoré to ticho nahromadilo. Zachytáva dve staré ženy stojace pred ošarpanou stenou a pri stole, na ktorom je miska s jablkami. Ženy majú na hlavách šatky a do tvárí im nevidno. Jedna z nich, celá v čiernom, akoby bola na stene tieňom, čo vrhá tá prvá žena. Akoby sme sa pozerali na zátišie so zhrbeným havranom.
Táto neobyčajne pôsobivá snímka predznamenáva časť Lauffovej výrazových prostriedkov. K nim patrí kompozičná suverenita, tesné susedstvo poézie a dokumentárneho záznamu, tajuplnosť náznaku i nedopovedanosti, čo sa ukrýva tesne pod hladinou fotografií, v neskoršom období surrealistická hravosť a schopnosť aranžovať zázračné okamihy všedných dní.
Veľa žánrov a štýlov
Mala závideniahodný, priam márnotratne široký žánrový záber. Elena Lichá-Zábranská, zostavovateľka monografie Ľuba Lauffová (FOART) a absolventka Inštitútu tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave, pripomína v oddelených kapitolách všetky žánre a štýly autorkinej fotografickej a výtvarnej tvorby: akt, portrét, umenie akcie, ilustrácie ku knihám, fotografia vo verejných priestoroch, práca s deťmi, inscenovaná fotografia, luminografia, koláž. Jednotlivé kapitoly pritom dopĺňajú úvahy o žánri, jeho vzniku a vývoji, a to s prihliadnutím na Lauffovej tvorbu a dobový domáci i medzinárodný kontext. Ide o sviežo napísané odborné texty, žiadne exhibície teoretika umenia, zahľadeného viac do seba než do ním posudzovaného diela.
Listujme. Ženské akty pôsobia, akoby boli nakreslené mäkkou ceruzkou. Prirodzená telesnosť ženy, evokujúca aj opojnú nahotu samého života, je rozostrená, občas vidno iba obrysy tela či jeho časti. Sú tu ženské akty s reprodukciami diel Rudolfa Filu i množstvo tónovaných čiernobielych portrétnych fotografií, často s prvkami symbolizmu a so secesnými dekoráciami.
Magritte ako inšpirácia
Osobitnú časť knihy tvoria portréty osobností kultúry: Zuzany Homolovej, Mariána Vargu, Dušana Hanáka, no predovšetkým na bratislavskom Kamzíku vzniknuvšia séria dokumentárne expresívnych portrétov Dominika Tatarku. O stretnutiach s ním si Lauffová zapísala, že „patrili k najkrajším chvíľam“ v jej živote.
O pár strán ďalej majú sólo ilustrácie ku knihe Daniela Heviera Krajina zázračno v hlavnej úlohe s pomaľovaným rebríkom, ktorý stojí na lúke a vzbudzuje dojem, že široko-ďaleko iba on pozná cestu do neba. Ilustrovala však aj knižné vydania básní Miroslava Válka, Jozefa Mihalkoviča či Ivana Laučíka.
Inde nájdeme spomienku na Alexa Mlynárčika. Práve on, celoživotne Nepoučený z krízového vývoja v strane a spoločnosti, usporiadal v roku 1971 akciu Deň hier: Keby všetky vlaky sveta. A Lauffová tú pamätnú oslavu oslobodzujúcej hry a spontánnej tvorivosti zvečnila na fotkách, ktoré sa stali súčasťou Hanákovho rovnomenného filmového dokumentu.
O kus ďalej je hold René Magrittovi. Motívy diela belgického surrealistu Lauffová často inscenovala v prírode, pričom sa nechala viesť snovými asociáciami. Vo „svojej“ metaforickej realite deformovala predmety, javy a vzťahy vonkajšieho sveta, aby ich ponúkla v nových prekvapujúcich súvislostiach. Jedna z jej koláží skrátka nemohla dostať iný názov než Z oblaku na oblak rebríkom.
Reprezentatívna publikácia okrem množstva fotografií, životopisných a bibliografických údajov obsahuje i texty, v ktorých na Lauffovú spomína najmä fotografická a výtvarná obec: Judita Csáderová, Anna Daučíková, Dezider Tóth, Otis Laubert, Vladimír Kordoš (ktorý sa podieľal aj na grafickej úprave monografie), Alex Mlynárčik, Dušan Nágel a ďalší.
Ivan Wernisch kedysi napísal báseň Bez kufru se tak pěkně skáče po stromech. V istom zmysle Ľuba Lauffová svoj ťažký kufor nechala na Zemi a odišla po tom svojom zázračnom rebríku kdesi pri Ľubietovej. Akiste sa jej už ľahšie skáče z oblaku na oblak. Tým skôr, že v zostavovateľke monografie našla svedomitú správkyňu svojho podnetného umeleckého odkazu.
