V jeho živote boli škandály, bitky, chľast, odmietanie, ulica, krčmy, ženy, sex a napokon i sláva. Charles Bukowski zomrel pred dvadsiatimi rokmi.
Bukowski je vďačná téma. Pre literárnych fajnšmekrov aj pre snobov, pre knihoholikov, ktorí prostredníctvom neho potvrdzujú vášeň pre čítanie aj pre alkoholikov, ktorí v ňom nájdu romantické ospravedlnenie pitia, pre akademikov aj pre selfmademanov kultivujúcich svoju výchovu ulicou. Pre tých, čo ich už omrzela šablóna literátstva, aj pre niekoho, kto sa rozhoduje prečítať si prvú knihu v živote.
Bukowski je vďačná akvizícia aj z komerčného hľadiska – môže sa na ňom postaviť na nohy krachujúce vydavateľstvo, skapínajúce kníhkupectvo si ním podvihne tržby a občas po ňom chňapnú aj filmoví žraloci.
Bukowského život totiž zodpovedá obrazu básnika, aký chcú mať o umelcoch ľudia, ktorým je inak kultúra ukradnutá. V jeho živote boli škandály, bitky, chľast, odmietanie, borba s osudom (aj so sudom), ulica, krčmy, ženy, sex a napokon zadosťučinenie, sláva, dobytie Parnasu. Teda všetko, čo sa tak dobre dá nafilmovať a na čo sa tak príjemne pozerá z kresla.
Stal sa z neho kult i biznis
Charles Bukowski zomrel 9. marca 1994. Nedá sa povedať, že by jeho smrť svet šokovala (ako vražda Johna Lennona) či rozplakala (ako samovražda Jima Morrisona.) Za pätami tejto správy šiel všeobecný údiv, že sa napriek sebadeštrukčnému spôsobu života dožil predsa len veku barda.
A hoci od jeho smrti prešlo dvadsať rokov, po celom svete sa neprestávajú vydávať jeho knihy, knihy o ňom, knihy tých, ktorí ho poznali, alebo knihy o tých, ktorí poznali tých, ktorí ho poznali...
Z Bukowského sa stal jednoducho kult i biznis. Na rozdiel od mnohých, ktorým po smrti chrlia neustále tie isté produkty zakaždým s inými obálkami, Bukowski neustále vydáva nové básne. Nie je v tom mystika ako u J. D. Salingera, ktorý sa zakázal publikovať.
Je v tom Bukowského lajdáctvo. V skutočnosti sa o svoje publikovanie nestaral. Tak dlho a tak neúspešne sa usiloval dobyť do dvier veľkej literatúry, že sa po rokoch niečo v ňom zlomilo. Vo chvíli, keď sa prestal ponúkať redakciám obskúrnych magazínov i undergroundovým vydavateľstvám, keď sa zmieril so statusom permanentne odmietaného autora, sa to prevalilo.
Debut v štyridsiatke
Na začiatku fenoménu značky Bukowski bol vydavateľ John Martin, ktorý v roku 1966 založil v kalifornskej Santa Rose vydavateľstvo Black Sparrow Press. Mal ambiciózny plán – vydávať v ňom avantgardných, alternatívnych autorov. Ambície dostatočne vhodné na to, aby vydavateľstvo po čase skrachovalo. A bol by ho postihol osud podobných projektov, nebyť Charlesa B.
Časy pritom neboli pre literatúru zašpinenú životom nepriaznivé, v USA vrcholila beatnická vlna, v Európe kvitli kvety existencializmu.
John Martin vymyslel dizajn Bukowského knižiek, ktorý sa viac-menej rešpektuje dodnes, hoci aj Čierny vrabec prešiel otrasmi. Po ukončení činnosti sa Bukowského titulov ujalo nezávislé vydavateľstvo ECCO, ktoré neskôr skončilo ako odnož gigantu Harper Collins. To dnes vydáva takmer každý mesiac nejakú Bukowského knihu. V tejto chvíli je na Amazone približne dvetisíc publikácií pod heslom Charles Bukowski.
Formát týchto kníh je jednotný – 150 x 228 milimetrov. Dizajn pestrý, až eklektický, ale papier obálky rovnaký (mäkký nelaminovaný kartón) a väzba jednotná – mäkká.
Prvá stránka obsahuje súpis dovtedajších Bukowského diel: od prvej knihy Flower, Fist and Bestial Wail z roku 1960, keď Bukowski ako 40-ročný viac-menej oficiálne debutoval.
A odvtedy sa príval titulov nedá zastaviť.
Písanie bolo preňho rituálom
V tých najchudobnejších rokoch vydal „Hank“ (ako ho volajú fanúšikovia) iba jednu novú knihu, častejšie však tri, štyri, päť. A každá vyzerala ako zobrané spisy: neraz v nich bolo aj dvesto básní alebo stovka poviedok. Jeho tvorivá metóda bola netaktická, nekoncepčná, takto sa vlastne knihy nepíšu.
Bukowski písal spontánne a intuitívne básne, poviedky, črty, dlhšie príbehy i krátke poviedky, stĺpčeky pre noviny, odpovede na listy, ktoré potom jeho editor vyťahoval z papierového labyrintu, usporadúval ich do zmysluplných celkov, dával im názvy – a platil. Ideálny vydavateľ, akého by si želal každý autor!
Bukowski bol vlastne grafoman, ak pod týmto slovom rozumieme človeka, ktorého baví písať. Písanie spolu s prvkami rituálu (cigareta, víno, hudba) bolo preňho živočíšnym aktom rozprávania príbehov, vyrovnávaním si účtov so svojou minulosťou, dialógom s prekliatymi umelcami minulosti, s ktorými sa identifikoval, opisom i zápisom toho, čo videl, počul, zažil.
Naozajstnou revolúciou bol preňho prechod na počítač. Konečne mal k dispozícii nekonečnú stránku, nemusel sa zdržiavať výmenou papiera a prepínaním pásky, jeho spontánne písanie dostalo elektrický impulz.
Geniálny alebo konvenčný?
Na rozdiel od iných grafomanov mal väčšinou o čom písať, mal z čoho dolovať, a keď bol vyprahnutý a bez nápadov, bez ostychu napísal o tom, ako nemá o čom písať. Jeho slovná metóda sa podobá intuitívnemu maliarstvu, aké poznáme z art brutu.
Na rozdiel od neškolených amatérov bol však Bukowski prekvapujúco sčítaný, nečakane nadväzujúci na tradíciu, poučený a kultivovaný. Pravdaže, pri takej obrovskej produkcii (z amerických autorov mu konkuroval iba William Saroyan) sa vždy dá hierarchizovať: niečo je geniálne, niečo iba štandardné a niečo konvenčné.
Štruktúra Bukowského básní a poviedok je natoľko priehľadná, že ho vonkajškovo dokážu napodobniť húfy epigónov, no jeho rafinovaná živelnosť odoláva akýmkoľvek pokusom o falzifikát.
Práve táto protikladnosť, jekyllohydezácia medzi Bukowským a jeho literárnou figúrou Chinaskim, medzi vonkajšou pózou a vnútornou vrúcnosťou (práve preto Bukowski nikdy nepriľnul k svojim beatnickým spolupútnikom), jeho identifikácia s americkými hrdinami, ale aj s európskou školou, zdanlivá priepasť medzi jeho hudobnou erudíciou a nemelodickým, takmer publicistickým veršom, dráždivé napätie medzi pornograficky sa tváriacimi prózami a zdržanlivými, až cudnými obrazmi súcitu a lásky, všetky tieto napätia a švíky spôsobujú, že Bukowski je ešte stále čitateľsky príťažlivý a vedátorsky zaujímavý.
Z Bukowského zápiskov
Ľudia, čo sa motajú okolo celuloidu, mávajú srdce z celuloidu.
Chodenie na dostihy vám pomáha uvedomiť si seba samého. Mne dostihy okamžite povedia, kde mám slabiny a kde som silný. Jeden deň na dostihoch vás naučí viac než štyri roky na univerzite. Keby som niekedy učil tvorivé písanie, jednou z mojich podmienok by bolo, že každý študent musí raz do týždňa na dostihy a v každých dostihoch musí staviť aspoň dva doláre na víťaza.
Umrieť na dlážke v kuchyni o 7. ráno,
kým si ostatní ľudia robia praženicu,
nie je také nepríjemné,
kým sa to nestane tebe.
Tretina ľudí ma nenávidí, tretina ma miluje a posledná tretina sa ešte nerozhodla. Mám so sebou zopár básní, ktoré ešte viac zväčšia nenávisť. Je dobré, keď cítite nenávisť, udržuje vás to v strehu.
Viete, čo je jeden z najskvelejších svetových výkonov umenia? Žena s krásnymi nohami vystupujúca z auta.
Muž s poriadkom v kuchyni je v každom prípade čudák. Na takého si dávajte pozor.
Niektoré ženy plytvajú teóriami na záchranu sveta, ale nedokážu po sebe umyť hrnček od kávy. Mať ženskú, to je práca na plný úväzok. Veď vždy sa nájde nejaká žena, ktorá ťa zachráni pred inou, a len čo ťa zachráni, je pripravená ťa zničiť.
Nepíšem preto, že by som
vedel všetko.
Keď zvoní telefón,
aj ja by som rád počul slová,
ktoré môžu zmierniť
to, o čom som hovoril.
A preto uvádzam svoje
číslo.
462-0614
Nikdy som nechcel byť básnikom. Na potlačenie pokroku neexistuje nič také dobré ako múzeum, Verdiho opera nebo zaprdený básnik.
Občas musí človek bojovať o život tak tvrdo, že nemá čas ho žiť.
Nenávidím krčmy. Napísal som o nich príliš veľa poviedok a básní.
Ak neviete byť džentlmen, tak aspoň nebuďte sviňa.
Takáto báseň sa dá
ukončiť,
len ak zrazu
stíchneš.
