Mesto Gloucester v americkom štáte Massachusetts má asi tridsaťtisíc obyvateľov. V roku 2010 sa preslávilo sedemnásť z nich. Sedemnásť sedemnásťročných dievčat sa rozhodlo, že naraz otehotnejú. Francúzske režisérky, sestry DELPHINE a MURIEL COULINOVÉ o tom nakrútili film 17 dievčat, ktorý už je aj v našich kinách.
Sedemnásť sedemnásťročných dievčat, to ste asi nemali najľahšie nakrúcanie.
Delphine: „To veru nie. Keby sme si vymysleli nejaký príbeh s dvoma postavami v kuchyni, zrejme by sme svoj debutový film nakrútili ľahšie. Ale zase, tieto mladé dievčatá majú menšie ego ako starší, skúsení herci.“
Ako ste im vysvetlili, o čo ide a čo vlastne príbeh sedemnástich tehotných žien znamená?
Muriel: „Nepovedali sme im celú pravdu. Najprv vedeli len to, že budú hrať kamarátky zo školy, ktoré sa nechali strhnúť rovnakým nápadom – otehotnieť napriek nesúhlasu rodičov. Predpokladáme, že tie americké dievčatá, podľa ktorých sme film nakrútili, celý tento nápad nedotiahli až tak ďaleko. Tam zrejme len jedno dievča strhlo ostatné – a spolu začali rozmýšľať, že sa odsťahujú od rodičov, budú bývať v jednom dome pri oceáne, spoločne snívať, zabávať sa, prekonávať strach z budúcnosti, žiť. To len my sme v tom videli politický akt.“
Konkrétne aký?
M.: „Tieto dievčatá sa nenarodili v ekonomicky prosperujúcom regióne, zopár desaťročí po feministickom hnutí už zrazu nebolo nič, čo by im dávalo prísľub dôstojného a slobodného života. Podvedome možno cítili, že nechcú mať také životy, ako majú ich rodičia, nevideli v nich žiadnu nádej, a preto sa z nich rozhodli utiecť. Preto vlastne bez toho, že by o tom tušili, vytvorili nové spoločenské hnutie. Samozrejme, utopistické. Lebo tým, že sa rozhodli otehotnieť, sa pred svetom ešte viac uzamkli.“
Ako je možné, že ich bolo toľko? Nenašiel sa nik, kto by im v tom zabránil?
M.: „Sme presvedčené, že ich bolo ešte viac ako sedemnásť, to ich hnutie naberalo rýchlosť a rozmery ako snehová guľa. V mnohých prípadoch však rodičia zasiahli. Keď už o tom hovoril riaditeľ školy aj médiá, boli zdesení a v panike. Počet interrupcií bol vtedy zrejme vysoký.“
Sledujete, čo je s dievčatami dnes po rokoch?
D.: „Rodičia im zväčša zakázali vyjadrovať sa v novinách, ale o niekoľkých z nich sa písalo. Nebolo to príjemné čítanie. Otcovia ich detí ich opustili, dnes sú bez práce, žijú v sociálnych bytoch, nezdravo pribrali.“
Je vám blízka taká revolta?
M.: „Revolta ako taká áno, tento konkrétny akt nie. Nikdy by sme to neurobili, ani naše herečky nie, teda až na jednu výnimku. V sedemnástich rokoch sme sa, samozrejme, voči všeličomu vymedzovali a mysleli sme si, že svet sa dá zmeniť, keď zabojujeme. Dnes ako štyridsaťročné už vieme, že sa to tak ľahko nedá.“
Vzdali ste sa?
M.: „To nie. Len bojujeme potichšie. Vidíme, že bez organizovaných akcií sa nedá dosiahnuť takmer nič, preto sa aspoň snažíme hovoriť to, čo si myslíme. Dávame najavo, že si nenecháme skákať po hlave.“
Čo by ste vo svete zmenili, keby ste mohli?
D.: „Vytáčajú nás ekonomické veci. Medzi nami žijú ľudia v totálnej mizérii – zároveň aj skupina privilegovaných jedincov, ktorí neplatia dane a nikto sa im nedováži vzoprieť. Ani polícia, ani politici.“
Tým myslíte aj Gérarda Depardieua? Ten tiež odmietal platiť dane.
M.: „To je exemplárny príklad egoizmu, niečo úplne úchylné. Ochraňoval len svoje peniaze a robil to, čo mu diktovali vlastné záujmy. Nebola v tom žiadna morálka ani zmysel pre spolupatričnosť, akú prejavili napríklad naše sedemnásťročné dievčatá. Z toho, že si na zmenu občianstva vybral práve Rusko a prihlásil sa k diktátorovi, človeka bolí srdce. Pretože stále ho považujeme za vynikajúceho herca.“
Mrzí vás, že takto reprezentoval Francúzsko?
M.: „Čert to ber, on je len jeden prípad. V našej krajine, a na svete vôbec sú zástupy ľudí, čo sú oveľa horšími podvodníkmi. Videli ste film Vlk z Wall Street? Takých ľudí sa treba báť. Tí zneužijú každú vašu nevedomosť a naivitu.“
Zaujímavé je, že kritika sa spustila aj na režiséra Scorseseho. Lebo vraj správanie finančníka Jordana Belforta glorifikoval.
M.: „To preto, že Scorsese bol oveľa chytrejší ako tí, čo ho kritizovali. Veď v jeho filme krásne vidno, aký bol Belfort smiešny a ako po vzostupe zažil aj pád. Aj nás obviňovali, že nabádame pubertiakov, aby utopisticky revoltovali, a dievčatá aby si zakladali rodiny. Samozrejme, nepochybujeme, že je pár takých, čo zostanú fascinovaní a povedia si: To by bolo geniálne! Takých nám je ľúto. No myslíme si, že v našom filme jasne vidno, že po eufórii prichádza náraz a pekelná špirála života, ktorá sa už tak ľahko neskončí.“
