Vydať trinásť pomalých pesničiek si v ére nesústredenej pozornosti netrúfne hocikto. Beck nahrávkou Morning Phase ukazuje, že aj po dvoch dekádach na scéne je stále pred trendmi.
Navonok to vyzerá rovnako. Tie isté mená muzikantov, namiesto prístupu „postmoderné koláže to nás vždy odviaže“ akustický zvuk, pomalé tempá, introvertné texty.
No pri pozornejšom počúvaní sa ukáže, že novinka amerického hudobníka Becka Hansena je trochu iná ako album Sea Change (2002). Rovnaké je len zaskočenie tých fanúšikov, ktorí majú radšej jeho novátorskejšiu tvorbu.
Kedy stačia tri akordy
Sú albumy postavené okolo jedného-dvoch hitov a albumy, ktoré sú kompaktnou pesničkovou kolekciou. Morning Phase je skôr druhý prípad s tým, že má svoju, nazvime ju centrálnu alebo kľúčovú skladbu.
„Wave som nahral už pred piatimi rokmi a ponúkal som ju iným hudobníkom, ktorých som produkoval,“ vysvetľoval Beck v rozhovore pre NPR. „Vždy, keď som ju pustil, vzbudila reakcie, ale nik si na ňu netrúfol. Tak som začal sám dávať dokopy pesničky, ktoré by sa k nej hodili.“
Je to elektrizujúca skladba. Sláčikový orchester hrá dokola tri akordy a známy hlas pokojne spieva „Nebudem bojovať s touto vlnou / neprejdem cez ňu/ len sa nechám odniesť/ izolácia“.
Necítiť v tom žiadnu trpkosť, čo je hlavný posun oproti Sea Change. To bol takzvaný „breakup“ album, priame spracovanie konca silného vzťahu. Beck už je štyridsiatnikom, má nadhľad.
Po rôznych iných projektoch a vlečúcom sa liečení chrbtice dal zjavne prednosť pokojnej akustickej nahrávke pred experimentovaním so žánrami. Dlho nebol schopný udržať v ruke gitaru, tak si to teraz vychutnáva.
Načo sa opakovať
Orchestrálne pasáže opäť pripravil s otcom, ktorý ich zapísal do nôt. Rozdeľujú album na tri časti, do ktorých sa rozhodol použiť staršie nápady. Tie vznikli pred pár rokmi počas nahrávania v Nashville, bašte tradičnej americkej hudby.
„Vtedy sa nahralo dosť materiálu, ale jednoducho to nejako nefungovalo. Keď som ich priniesol domov do Los Angeles a dal dokopy partiu, s ktorou sme robili Sea Change, začalo to dostávať zmysel.“
Starých spoluhráčov našiel v správnom čase. Boli rovnako nastavení: „Všetci máme deti, manželstvá a rozvody, stratili sme rodičov. Kedysi sme sa zabávali tak, že sme všetky skladby spomaľovali, teraz to prišlo prirodzene. Väčšina skupín hrá každý večer to isté, my nechceme.“
Hudba pozvoľna plynie, drží ju Beckov cit na chytľavú klenutú melódiu (Morning, Say Goodbye) a presvedčivý hlas. Aby gitarového folku nebolo priveľa, občas sa vynorí jemné zvukové spestrenie (zvončeky, efekt na klavíri).
Žiadny comeback, čistý Beck
Toto nie je comeback, toto je Beck. Žiadny návrat na scénu ani zrecyklovanie úspešného starého albumu. Pred dvomi dekádami chlapec z umeleckej rodiny obrúsený pouličným hraním, priekopník domáckeho lofi prístupu a nadžánrových koláží stelesnených hitovkou Loser, dnes zrelý muzikant, ktorý stále hľadá pre svoje nápady tú najlepšiu podobu.
Keď si začiatkom 90. rokov k brnkaniu na akustickú gitaru pustil automatického bubeníka a začal do toho rapovať, prišiel svieži nový zvuk, no onedlho znel v reklamách. Pätnásť minút slávy v undergrounde si spravidla hneď všimne mainstream. Beck sa jeho súčasťou nestal, odmietol byť jedným z hovorcov generácie X, hovorí sám za seba. I preto neustále štýlové zmeny.
