Dvojnovela 57 km od Taškentu predstavuje, parafrázujúc terminológiu pražského vydavateľstva Labyrint, fresh čítanie.
Sme takmer stratená generácia. Ľudia okolo či tesne po tridsiatke, poslední, ktorí si ešte pamätajú názvy celých albumov a nielen jednotlivých skladieb. Ktorí si už nevedia predstaviť, že by sa nemohli zbaliť a odísť žiť takmer hocikam v Európe, no ešte stále to bežne nerobia. A o ktorých sa posledné veľké dejiny v našom regióne (azda okrem tých aktuálnych) ešte stihli obtrieť – ale len veľmi tesne.
Tieto dejiny si viac než s masou ľudí na chladnom námestí kedysi v roku 1989 spájajú so súdružkou učiteľkou, čo jedného dňa začala byť paňou. S rakúskym legom, kinderkom a tajomným rittersportom, ktoré sa – ak ste mali šťastie – raz objavili u vašej tety na stole.
Čo už však môže takáto generácia napísať o premene sveta z totality na turbokapitalizmus tak, aby to nebolo len vyčítané a interpretované z učebníc? A čo o svete, v ktorom sa potuluje? Alebo inak: prečítajte si novú dvojnovelu Zusky Kepplovej 57 km od Taškentu (KK Bagala).
Turbozrod demokracie
Kepplová tvorí spolu s Ivanou Dobrakovovou a Monikou Kompaníkovou trojicu najtalentovanejších mladých slovenských prozaičiek. Problémom je, že keď už raz takto začnú o vás noviny, aj tieto, písať, akoby ste sa ocitli pod tlakom. Nie či ste dosť dobrou, ale o čom by mala byť vaša ďalšia kniha. Tá najsprávnejšia odpoveď „o nás“ sa vám totiž môže zdať banálna. A vtedy urobíte chybu.
To je problém Slo_ody, rozprávania o Bratislave deväťdesiatych rokov, kde dvojica pionierov z „vyspelého sveta“ prichádza šíriť demokraciu a pomôcť v prerode z totalitarizmu na otvorenejší režim. A je pritom logicky konfrontovaná s našskou predstavou, že táto zmena predstavuje premenu verejného majetku na neverejný majetok mojich kamarátov.
Novela v zábleskoch, pozorovaniach a situačných drobnostiach hovorí o ľuďoch, ktorí sa zrazu ocitli kdesi v Bratislave, kde všetko funguje inak. Kde sú paneláky iba plátnom, kde symbolom nového sa stanú vyhodené svokrine jazyky a prvé grafity kdesi vo výťahu. Problémom je, že toto všetko sú vlastne iba anekdoty. Pod povrch rekvizít, do hláv sa ľuďom príliš nepozriete.
Pocítite, že všetci žijú v akomsi absurdnom medzistave, nedokončenom prechode od nikam do niekam – a tento pocit asi naozaj najlepšie vystihuje celé to čudné obdobie. A tento pocit je navodený vynikajúco. Ale čosi, maličký kúsok, možno autenticita, tomu celému chýba.
Kniha o vás
Presne toto všetko však nájdete v druhej novele 57 km od Taškentu. Pretože postavami sú práve tí uveriteľní ľudia z úvodu tohto textu.
Je pre nich prirodzené cestovať a žiť „všade“, no v skutočnosti sú priviazaní o vnútorné predstavy a ideálne svety. Znovu sú to expati, moderní nomádi hľadajúci nejakú kotvu, pričom ak by boli chudobnými, volali by sme ich pracovní migranti. A oni predsa chudobní nie sú.
Rozprávajú o akomsi dolce vita, ale ten život vlastne nie je ani báječný, a niekedy ani skutočný. Áno, takíto sme. Pred rokmi sme sa ešte napchávali buchtami švabachom a dnes robíme akože kariéry. Ale v skutočnosti ani netušíme, čo by to slovo asi malo znamenať.
Ak máte pri čítaní nejakého textu pocit, že toto je presne o vás, o vašom ukrývaní sa za rôzne projekty, a teraz je jedno, či kulisu tomuto pocitu vytvára nejaký zvláštny partnerský trojuholník vo svete od New Yorku cez Budapešť až po Taškent, alebo prežívanie v podnájmoch v ktoromkoľvek meste ktorejkoľvek krajiny Európy, je to najlepšie odporúčanie, aké v novinách môže zaznieť.
Iste, je to čitateľské projektovanie seba do samotných písmeniek, lenže to robíme vždy a všetci. A je poctivé si to na rozdiel od akejsi pseudoobjektívnej literárnej kritiky priznať.
Zuska Kepplová tak znovu napísala výbornú knihu plnú silných obrazov, aj keď nie je rovnako dobrá v oboch jej častiach. Český Labyrint podobnými knihami kedysi priniesol na literárnu scénu takzvané „fresh“ písanie. Oveľa dôležitejšie však je, že 57 km od Taškentu je aj „fresh“ čítanie.
