Nóri by si možno netrúfli byť takí priamočiari, hovorí Švéd Jonas Dahlberg o umeleckom návrhu, ktorý pripomenie najbrutálnejšiu vraždu v novodobých nórskych dejinách.
Niekedy ich vidia celkom zreteľne, niekedy počujú ich hlas a inokedy sa im živo prisnijú. Len sa ich už nikdy nedotknú ani ich neobjímu.
Nóri nedávno vyhlásili súťaž na tri umelecké diela, ktoré majú v centre Osla a v jeho okolí pripomínať tragické udalosti z 22. júla 2011. Švédsky architekt Jonas Dahlberg ju vyhral, pretože jeho návrh najviac vystihol bolesť tých, čo v ten deň prišli o svojich blízkych.
Pravicový extrémista vtedy zastrelil 69 ľudí (takmer polovica z nich bola neplnoletá) na ostrove Utøya a výbuchom vo vládnej štvrti Osla spôsobil smrť ďalších ôsmich.
Nedotknuteľné mená
Už pohľad na víťazný návrh spôsobuje miernu fyzickú nevoľnosť. Je krásny, no mimoriadne sugestívne pripomína veľkú nezahojenú ranu a symbolizuje neprekonateľné prázdno, ktoré v našich životoch zostáva po odchode najbližších.
Dahlberg zasiahne do výbežku pevniny v Sørbråtene, odkiaľ je výhľad na ostrov Utøya, a vyseká z nej tisíc kubických metrov. Vznikne tak kanál vymedzený dvoma vysokými stenami. V jednej bude platforma s výhľadom na tú druhú, do ktorej vyryjú mená obetí. Keďže však kanál medzi stenami nebude priechodný, na mená nik nedosiahne.
Nórske médiá píšu, že v zadaní súťaže boli tri pamätníky. Jeden má pripomínať Utoyu, jeden výbuch v centre Osla. A kým sa nepostaví nová vládna štvrť, kde bude stáť ten druhý, pred tou starou sa postaví ešte jeden, dočasný.
Švédsky architekt myslel na ich prepojenie a keď sa bude stavať pamätník v Osle, využije hlinu i rastliny, ktoré vyreže v Sørbråtene. Aj jeho súčasťou bude stena s menami obetí – tu sa ich už však ľudia budú môcť aj dotknúť.
Obdivuhodný prístup k veľkej traume
„Prekvapilo ma, ako rozdielne finalisti súťaže k zadaniu pristúpili. Niektorí sa sústredili na minulosť, niektorí už hľadeli do budúcnosti a predstavovali si to, čo sa ešte len bude diať,“ povedala pre televíziu NRK členka poroty Mari Aaby West, zároveň aj poslankyňa robotníckej strany, ktorá v čase nešťastia v Nórsku vládla.
O návrhu Jonasa Dahlberga sa hneď v médiách hovorilo, jeho odvahu pristúpiť k nórskej traume tak priamočiaro hodnotili Nóri s obdivom. Zároveň však odhadovali, že to môže byť jeho slabý bod.
Porota sa ho však nebála a vyzdvihla práve to, že prepája minulosť s budúcnosťou. Sørbråten bude miestom neskrývaného smútku a kontemplácie – a z pamätníka v centre Osla môže byť už čosi veselšie. Pred pár rokmi postavili na pobreží mestského fjordu novú operu a z jej strechy vznikla obľúbená promenáda. Nóri veria, že to isté by sa mohlo stať aj teraz.
Psychicky náročná úloha
V poslednom čase sa v Nórsku darí napĺňať ideál bývalého francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, že jedno percento štátneho rozpočtu má ísť na kultúru. Aj v samotnom Osle sa teraz ohromne stavia, plány sú najmä s novou národnou galériou a Munchovým múzeom.
Pamätníky k 22. júlu nie sú práve súčasťou radostnej obnovy mesta a možno práve preto boli pre architektov a umelcov výzvou.
Jonas Dahlberg hovorí, že preňho to bola veľká, emočne i psychicky náročná úloha. „Bola by rovnako ťažká pre Nórov i pre cudzinca, ale je možné, že pre Nórov by bol taký radikálny prístup ťažšie predstaviteľný ako pre mňa. Dúfam, že ich dôveru nesklamem,“ cituje ho denník Dagbladet.
V čase tragédie bol Dahlberg doma vo Švédsku, ale vraj len neďaleko nórskych hraníc. „Pamätám si veľmi dobre ten deň. V prístave, kde bývam, bolo úplné ticho.“
