Vyskakovať z torty, robiť kotrmelce, kopať, hrýzť alebo nasadiť si uši elfov. Taký je život filmového trpaslíka. Veľa miesta na dôstojnosť v ňom nenájdete.
Mohli by sa tešiť, toľko hereckých príležitostí nemali vari v celej histórii filmu. Osem dielov Harryho Pottera, tri diely Pána prsteňov, tri cesty Hobita, predvlani dve Snehulienky. Všade sa to len tak hemží trpaslíkmi, elfmi a škriatkami. Veď úprimne, čo iného by mohli hrať, keď nedočiahnu poriadne ani na stôl?
„Rešpektujem, keď niekto prijme úlohu tohto typu,“ hovorí austrálska herečka Kiruna Stamell, „ale nie je to cesta pre každého.“ Sama tvrdohlavo odmieta postavy škriatkov, hrala tanečnicu v muzikáli Moulin Rouge, učiteľku v britskom seriáli EastEnders a partnerku Warwicka Davisa v sitkome Life's Too Short.
„Vnímam to ako nedostatok ambícií. Nie zo strany hercov, ale spoločnosti. Neočakáva od nás žiadne výkony,“ hovorí 29-ročná a stosedem centimetrov vysoká herečka.
Pravdou však je, že filmových úloh pre hercov nízkeho vzrastu, trpiacich niektorou formou nanizmu, je mizerne málo. Výrazne im pomohol rozmach fantasy žánru, ale začali sa ozývať hlasy, že nadmerné zastúpenie trpaslíkov v týchto snímkach len zhoršuje to, ako ich vníma verejnosť. Už aj tak dosť veľká pozornosť, ktorú vzbudzujú na ulici, sa ešte zväčšila, ľudia stratili rešpekt, otáčajú sa, urážajú ich nevhodnými komentármi, prípadne sa ich dotýkajú.
Vznikla stereotypná predstava, že takto hendikepovaní herci môžu hrať len fantazijné bytosti s čiapkou na hlave a špicatými ušami.
Narnia: Princ Kaspian. Na snímke Peter Dinklage (vľavo) a Warwick Davis. FOTO: OUTNOW.CH
Nechceme hrýzť do členka
„Malo by nám byť umožnené hrať postavy bežných ľudí,“ myslí si Mark Povinelli, jeden zo siedmich trpaslíkov v Snehulienke. „Pretože... to je to, čo sme. Ja nie som škriatok. Ani elf. Nežijem v lese. Som otec, manžel, športový fanúšik, pravidelný návštevník divadla. Som tým, čím je ktokoľvek z vás. A to aj chcem hrať.“
Sťažuje sa aj na zlé scenáre, často ich upravuje a dopĺňa, aby sa nemusel za seba hanbiť. „Pozrite,“ ukazuje redaktorovi The Guardian, „tu je to. Hryziem niekoho do členka. A tu zas niekoho kopem medzi nohy. Jediné, čo mi ostáva, je prísť s vlastnými nápadmi a postavu zlepšiť,“ hovorí stoštrnásť centimetrov nízky herec.
Danny Woodburn, kolega trpaslík zo Snehulienky, si dokonca dáva do zmlúv podmienku, že ho nikto nebude zdvíhať do výšky a on nebude musieť nikoho hrýzť. „Je skutočne ponižujúce, keď s vami zaobchádzajú ako s nejakým zvieratkom,“ hovorí.
Oboch nahnevalo rozhodnutie tvorcov snímky Snehulienka a lovec obsadiť do úloh trpaslíkov slávnych hercov a zmenšiť ich pomocou trikovej technológie CGI. Špeciálny choreograf ich dokonca učil chodiť po kolenách v hustej tráve, aby pôsobili nižší než v skutočnosti.
„Nemal by som problém s tým, že Ian McShane hrá trpaslíka, ak by som ja mohol hrať právnika alebo doktora,“ hovorí Mark Povinelli.
„Je to znak toho, že ešte stále prevláda neochota akceptovať nanizmus. Viete si predstaviť, že by niekto hral Afroameričana a nebol by černoch, ale beloch natretý na čierno?” dodáva Danny Woodburn.
Snehulienka (Mirror Mirror, 2012):
Herci normálneho vzrastu v úlohách trpaslíkov. Snehulienka a lovec (Snow White and the Huntsman, 2012):
Agentúra pre neštandardných
Napriek týmto sťažnostiam sa západná spoločnosť v tolerancii inakosti výrazne zlepšuje. Nie je to tak dávno, čo ich vnímala ako čudesné cirkusové stvorenia predvádzajúce kotrmelce a saltá. Na smiech nebolo len to, čo robili, ale hlavne ako vyzerali.