Keď štáty zvrátene podporovali šport dopingom. Nový film Fair play

Režisérka a scenáristka Andrea Sedláčková rozpráva o podpore športu za cenu zdravia. Jej film práve prichádza do kín.

Doping je zvrátené médium športu s rozsiahlou históriou, plnou rozličných odtieňov. Najviac ním boli a sú poznačené individuálne disciplíny ako ľahká atletika, vzpierane, bežecké lyžovanie, plávanie, zápasenie alebo cyklistika.

Podávanie látok a používanie metód, ktoré pomáhajú neprirodzene pre ľudský organizmus zvyšovať jeho psychickú aj fyzickú výkonnosť a spôsobujú nezvratné poškodenie zdravia, má veľkú tradíciu.

Vzhľadom na to, že šport je akousi výkladnou skriňou konkrétnej krajiny a môže jej robiť reklamu, investovali mnohé štáty veľké peniaze zo štátneho rozpočtu na výskum, vývoj a dovoz najrozličnejších preparátov, ktoré mali zlepšiť výkonnosť športovcov v reprezentáciách a na ich úspechoch dokázať trebárs „kvality socialistického života“.

Dominoval Sovietsky zväz, ale najmä Nemecká demokratická republika, ktorá mala najprepracovanejší a zároveň najzvrátenejší systém podpory športových výkonov za cenu likvidácie zdravia.

Niekdajšie Československo sa snažilo nezaostávať v tomto trende, hoci iba dobiehalo iné, už dávno „rozbehnuté vlaky“.

Príbeh Anny

Nový film českej režisérky a scenáristky Andrey Sedláčkovej Fair play prvýkrát výraznejšie pootvára dvere trinástej komnaty československej športovej histórie – kapitolu štátom riadeného dopingu.

Práve v roku 1983, v ktorom sa filmový príbeh odohráva, vláda ČSSR vydala Opatrenie na skvalitnenie československej štátnej reprezentácie a poverila v ňom ministra zdravotníctva podporou výskumu a kontroly podporných prostriedkov.

Príbeh talentovanej bežkyne Anny (Judit Bárdosová) s „poškriabaným“ kádrovým profilom kvôli emigrovanému otcovi a jej matky Ireny (Aňa Geislerová), bývalej špičkovej tenistky s disidentskými črtami, solídne ilustruje vtedajšiu situáciu.

Šanca emigrovať

Mladá atlétka je prijatá do Strediska vrcholového športu a má na dosah účasť na olympijských hrách.

Funkcionári jej predložia na podpis špecifickú zmluvu – dobrovoľný súhlas so zapojením sa do programu „špecializovanej zdravotnej starostlivosti“, čo fakticky znamená riadené užívanie zakázaných dopingových látok, ktoré v normálnych dávkach mohli pomáhať pacientom a v enormnom dávkovaní zvyšovať športovú výkonnosť, ale zároveň poškodzovať zdravie.

Keď Anna zistí, o čo v skutočnosti ide, odmietne preparáty ďalej užívať. Rozhodnutie jej uľahčí pozorovanie postupných drastických zmien jej tela.

Mama však vidí dcérinu lepšiu budúcnosť v účasti na olympiáde, ktorá by jej dala šancu emigrovať, a preto je ochotná pre nomináciu svojho dieťaťa urobiť takmer všetko. Sama jej aplikuje anabolikum namiesto vitamínov, pretože bez dopingu nemá jej dcéra šancu uspieť.

Finále príbehu je síce pochmúrne pravdivé, ale morálne víťazstvo zúčastneným žiadny komunistický šíber vziať nemôže.

Presvedčivé výkony

Fair play ťaží z brilantných výkonov oboch dám. Herecky skvelá Bárdosová je presvedčivá aj vďaka istote v športových scénach a divák jej dokáže naozaj uveriť. Ešte dôkladnejšia je Geislerová, stelesňujúca symboliku znásilňovania jednotlivca štátnym aparátom - niekedy dobrovoľne, inokedy nútene.

Kvalitné sú aj menšie postavy – či už Annin tréner (Roman Luknár), tak trocha odpudzujúco uhrančivý lekár (Ondrej Malý), alebo úlisný a pomstychtivý vyšetrovateľ ŠtB „s ľudskou tvárou“ (Igor Bareš). Dobre sa javí dôsledná ilustrácia dobového prostredia, hoci s istými limitmi športového zákulisia.

Žiaľ, objavujú sa zbytočné medicínske chyby (nesprávne meranie pulzu, odber krvi).

Najpodstatnejšie vo filme je však metaforické prekreslenie zdanlivo „mäkších“ 80. rokov, keď bolo odolávanie pokušeniam výhod a zachovanie si čistého svedomia stále veľmi ťažké.

P. S. Občianske združenie Spoločnosť Ferdinanda Martinenga udelilo scenáristke a režisérke Andrei Sedláčkovej cenu Srdce v dlani „za citlivú a pravdivú analýzu vrcholového športu“.

Autor: lekár, publicista