„Pesnička do filmu je fantastická vec,“ hovorí MEKY ŽBIRKA. Celý život vraj čakal na príležitosť jednu takú zložiť. Dostal ju od českej režisérky Andrey Sedláčkovej, ktorá nakrútila film Fair play s Judit Bárdosovou v hlavnej úlohe. Hovorí sa v ňom o mladej atlétke, ambíciách nášho športu za socializmu, o dopingu. Žbirka hovorí, že v ňom vidí aj oveľa viac.
Vaša pesnička je tak trochu smutná pesnička.
„Aj to je možné. Ja sám neviem, akou náladou by som ju opísal. Kým som ju zložil, istý čas som len chodil okolo klavíra a v hlave mi chodila veta, ktorú som započul: Život nehrá fér. Prvé reakcie na pesničku sa potom niesli asi v tom duchu, že je emotívna. Až vy ste ju takto pomenovali a ja sa nehádam.“
Život nehrá fér – to je aj vaša skúsenosť?
„Ja som to síce nevymyslel, ale ťažko sa s tým polemizuje. Mohol by som vám spomenúť iks prípadov, keď sa to potvrdilo. Hoci občas život hrá aj fér.“
Čo je to za disciplína, písať filmovú pesničku? Akú má autor slobodu? Ako veľmi sa musí držať príbehu?
„Nemal som presné zadanie, môj text nemusel polopatisticky súvisieť s dejom. O tomto filme sa zjednodušene hovorí, že je o dopingu v atletike, ja ho tak však nechápem. Je o životných situáciách, v ktorých sa človek niekedy ocitne, o rozhodovaní sa. Socík som zažil, prežil som v ňom polovicu života, takže mne nemusí nikto vysvetľovať, čo to je.“
Na čo myslíte, keď túto pesničku spievate?
„Sám ju ešte objavujem, nie je pre mňa definitívna. Zvláštny zážitok som mal pri nakrúcaní videoklipu, lebo režisér ma postavil pred prázdne hľadisko Paláca kultúry v Prahe. Kedysi tam mávala komunistická strana zjazdy, neskôr som tam dostal Zlatého slávika. A zrazu bola prázdna. Režisér to presne trafil, pretože mi všeličo behalo po rozume: Kde sú tí súdruhovia, čo kedysi s takým stopercentným presvedčením tlačili ideu, ktorá sa neskôr ukázala neplatná? Hm, život je absurdný a to som vtedy aj precítil.“
Podarilo sa režisérke Andrei Sedláčkovej vystihnúť socializmus tak, ako si ho pamätáte?
„Kto na socializmus spomína nostalgicky, môže ho tento film naštvať. Ale vymyslený nie je. Andrea použila aj správne farby, všetko je akési sivé. Také, ako si to pamätá aj jeden rakúsky manažér, s ktorým som sa raz vracal domov z Viedne. Pri pohľade z okna poznamenal: Die Natur ist auch resigniert. Tu už aj príroda rezignovala.“
Hrdinka filmu sa rozhoduje, či bude brať doping, alebo pretekať čestne. Je vám to známe?
„Kedykoľvek môže nastať situácia, že sa treba voči niečomu vzoprieť. Dnes ma môžu deformovať napríklad finančné ponuky. Rozdiel je len v tom, že keď ja odmietnem vystúpiť počas nejakej kampane, život ide ďalej. Na rozdiel od atlétov v komunizme, mňa po takejto neposlušnosti žiadny veľký trest nepostihne, len ma to môže dostať do menšej nevýhody.“
Zažili ste niekedy také situácie, že ste sa museli vzdať nejakého cieľa, pretože sa normálnou cestou nedal dosiahnuť?
„Mám zásadu, že v každom rozhovore musí zaznieť slovo Beatles, tak teda zaznie aj teraz. Narodil som sa v krajine, kde boli hranice uzavreté, a to bola pre mňa normálna vec. Hranice sú uzavreté. Preto som nikdy nemohol vidieť Beatles. Dodnes to dobieham, nemôžem sa ich nabažiť a viem, že pritom vyzerám ako pochabý tínedžer.“
Pesničku Fair play ste nahrali v Abbey Road, a nebolo to prvý raz. Trochu vám to ten nesplnený sen nahradilo?
„Nahradilo. Mne sa v Abbey Road veľmi dobre spieva, nikdy ma tam nejakým dlhým spievaním netrápia a aj túto skladbu sme mali na druhýkrát vybavenú. Najprv som im zaspieval anglickú verziu a – čo ma prekvapilo – producent Rob Cass si nato vypýtal film. DVD som mal síce pre prípad so sebou, ale neboli tam titulky, tak som mu ho celý preložil, ako ten poľský chlapík, čo daboval celý film.“
Film sa mu páčil?
„Chcel ho vidieť až do konca, vedieť, ako to dopadne – asi preto, že niektoré veci sú prosto platné dodnes. Potom sme šli nahrávať, chlapci vymysleli aranž, citlivo to zahrali. Rozhodne sme sa nenadreli.“
Vy ste si nechceli pobyt v štúdiu predĺžiť a nahrávať čo najdlhšie?
„Keď do Abbey Road sa akosi nepatrí chodiť nepripravený. Z fotiek presne viem, kto v akom rohu kedy čo nahrával, bolo by neslušné nebyť na úrovni. Okrem toho, raz sa mi stalo, že ma Rob pozval do bufetu – lebo on vie, že ja do Abbey Road chodím rád, hoci len do bufetu – a potom mi z ničoho nič povedal, že ma chce počuť, nech si ideme čosi zahrať. Takže odvtedy chodím aj do bufetu rozospievaný tak, ako keby som mal koncert. Čo keby tam bol práve Paul McCartney a potreboval by nahrať vokály?“
Čo hovoríte na pesničky, ktoré Beatles zložili do filmu?
„Beatles dostali v roku 1964 výzvu, aby nahrali titulnú pesničku do filmu Hard Day’s Night. Johnovi to veľmi dlho trvalo. Nešlo mu to, až kým si raz neskoro v noci nesadol za klavír a unavený Ringo mu povedal: It’s been a hard day’s night! Ďalšia výzva bolo slovo Help, keď vedeli, že tak sa má volať film, a potom zas Yellow Submarine. No a Paul robil hudbu aj k iným filmom, napríklad Family Way. Takže ja som vedel od malička, že niečo také ako pesnička do filmu existuje. A podľa mňa je to fantastická vec.“
Vaša skladba odznie až na záver filmu, tak zrejme dúfate, že diváci zostanú až do konca.
„Keď už bol Fair play vo finále, zistil som, že ho chystali sedem rokov. Uvedomil som si, že nakrútiť film je ťažká vec. Dlho sa trápite a potom máte len krátky čas na to, aby ste zistili, či ste uspeli. Nezávidím filmárom, máločo je také nespravodlivé. Výhodu majú len veselohry, pretože ľudia sa chcú zasmiať. Všetko ostatné je bez záruky. Samozrejme, keď už sa film narodil, nezanikne. Bude aspoň na DVD alebo sa hrať v televízii.“
Chápete ten strach z toho, že pri vážnom filme sa nedá oddýchnuť?
„Možno je na vine zvyk, že film sa má pozerať večer. Lenže večer sme už všetci unavení. Dostojevskij? Ježiš, to tam nedávaj! Aj ja sa rád pozerám na filmy čerstvý. Teraz som videl Tokyo Story. Mal som ho doma už rok a stále som to odkladal. Až som si povedal: som chorý, ale už mi nie je zle, pozriem si to konečne! No a skoro som vyskočil z perín, aký je dobrý! Hneď nato som si aj pozrel Sedem samurajov, aby som zostal v japonskej nálade.“
Keď vidíte pekný film ešte pred obedom, váš deň zrazu vyzerá úplne inak, však?
„To ste mi pripomenuli najkrajšie časy. V škole, po prvých dvoch hodinách som si zbalil učebnice a chystal sa na odchod. Druhé zvonenie, desiata, spolužiak sa ma pýtal: A ty kam ideš? Akože kam idem? Však dávajú Hard Day’s Night, tak idem na Hard Day’s Night! V kine Praha sa premietalo o 11.30 a ja som cítil nespochybniteľné oprávnenie odísť v tom čase zo školy. Vidíte, ja som vtedy musel niečo cítiť. Lebo keby nebolo tohto filmu, ja dnes nehrám. Kým neprišli Beatles, môj život bol len hokejka, lopta, futbal.“
Koľkokrát ste ten film videli?
„Vtedy dvadsaťpäťkrát. Neskôr som trápil celú rodinu, pretože ja do tohto filmu túžim vliezť. V Londýne som vypátral všetky miesta, ktoré sa vo filme objavia. A napríklad pred vlakovou stanicou, kam Baetles na začiatku utekajú, som sa chcel odfotiť. Vravel som synovi Davidovi: tu sa postav a sprav mi fotku, ja tadeto prebehnem. Samozrejme, aj on, aj manželka Katka so mnou súcitia, ale vtedy už nechápali. David sa aj za mňa trochu hanbil. Vysvetľoval som mu, že keby nebolo tohto filmu, on by tu nebol. Bez neho by som nehral, a teda ani nestretol Katku.“
Takže vašou najdôležitejšou udalosťou v živote bol film?
„Vlastne áno. Ľudia sa ma pýtajú, ktorý bol váš najlepší rok? Myslia, že to bol 1982, lebo vtedy som dostal Zlatého slávika. Ale nie, ja poviem, že to bol rok 1964. Chcel by som chodiť v tom istom vlaku ako Beatles, chcel by som mať taký oblek a vlasy ako George Harrison. Je to asi smiešny detský sen, ale vo mne stále prežíva. Do tohto filmu by som naozaj chcel vojsť.“
