. V posledných rokoch pendluje medzi Prahou, Hamburgom a rodnou Bratislavou. Podľa toho, kde ho čaká práca. Smeje sa, keď definuje svoje znamenie: "Na mňa vplývajú Ryby. V čínskom horoskope som však silne eroticky založené prasa." Herec, novopečený šéf divadla Aréna - Juraj Kukura.
Kým ste boli preč, vídali sme vás len na ORF. Čo vás najviac prekvapilo pri vašom prvom návrate domov?
Najradšej si spomínam na stretnutie s Milošom Pietorom. Patrí medzi najkrajšie v mojom živote. Prišiel som sem navštíviť otca - ležal s infarktom. Zaklopal som aj na dvere Miloša Pietora, s ktorým som sa nevidel šesť rokov. Hoci netušil, kto za dverami stojí, povedal: "Servus Juraj, vitaj. Kde sme to prestali?" A my sme nadviazali na prerušený dialóg...
Nemali ste po návrate chuť niečo si zahrať v Činohre SND?
Chuť som mal, ale - žiaľ - nie je to vec chuti. Chuť hrať v amerických filmoch máme asi všetci herci, vždy je to však rozhodnutie režiséra a dramaturgie.
A dnes?
Nevylučujem to, ale od hrania som už vzdialený. Nikdy ma neočarúvalo absolvovať mesačne dvadsaťpäť predstavení, stačilo by mi aj sedem. Netúžim byť viac členom repertoárového divadla. Keď to bude mať zmysel a nájdem ľudí, ktorí budú chcieť so mnou spolupracovať, tak sa o to budem snažiť. Žijem však z filmu a televízie.
Mám pocit, že s kolegami z Činohry neveľmi komunikujete. Mýlim sa?
To je otázka predstavy komunikácie. Keď sa Juraja Slezáčka pýtali, prečo ma nepozvali na nejakú oslavu, odpovedal, že ich nechodím navštevovať. Ja návštevy nepovažujem za rozhodujúce. Dôležité je to, čo som tu urobil. Pri spolupráci s kolegami však problémy nemám, akurát nepatrím do "rodinky".
Boli ste sa pozrieť na svojich bratislavských kolegov v nejakej hre?
Iste. Je to vysoko profesionálny súbor, so svojím vnútorným životom.
Mnohí ľudia, ktorí odišli a vrátili sa, cítia sa tak trochu ako disidenti. Aj vy máte podobný feeling?
Vôbec nie. Toto je téma roku 1989. Dnes je každý tam, kde má prácu a nejaké možnosti.Vidím to najlepšie na synovi. Narodil sa v Bratislave, základnú školu vyštudoval v Nemecku, vysokú školu v Oxforde, teraz študuje v USA. A pracovať bude tam, kde mu ponúknu najlepší džob. Aj tak vždy bude Slovák z Bratislavy.
Spomínajte ešte chvíľu. V jednom zo svojich posledných rozhovorov pre TV oko hovorila Zora Kolínska o krásnych časoch po vašom boku. Aké boli časy po jej boku pre vás?
Krásne sa mi na ňu spomína. Každý vie, že Zorka bola skvelá žena a vo svojom divadelnom prostredí dáma. Začali sme spolu žiť v čase, keď som bol ešte študent a člen Divadla na Korze. Formovala ma, naučila ma veľa veci. Môžem o nej povedať iba to najlepšie.
Na Slovensku ste si naposledy zahrali v pikantnej komédii o Diderotovi Voľnomyšlienkár. Ako je to s vami - ste v súkromí podobný, alebo isté veci ponímate diétnejšie?
Netuším, čo presne myslíte pod pojmom voľnomyšlienkár. V Nemecku uznávajú takzvaných "kwerdenkerov", čiže ľudí, ktorí myslia inak. Za to ich nikto neodsudzuje, nezatracuje, ale vážia si ich za odvahu myslieť "krížom". To má s umením mnoho spoločného. Výsledkom takéhoto myslenia je však aj napríklad taká Eiffelovka. Nie som voľnomyšlienkár, ale tiež vidím veci inak.
S inakosťou máte skúsenosť aj v rámci samotného herectva, veď nemecký spôsob sa od slovenského podstatne líši.
Nemci hovoria o hovorenom divadle, dôraz kladú na slovo, my máme zasa činohru. Oni si myslia, že aj emócie treba vysvetliť slovom. U nás sa považuje za profesionálnu prehru, ak si niekto pomáha rekvizitami alebo ak vety smeruje do obecenstva. V Nemecku je to bežné. Raz som hral milostnú scénu vo Webstrovej Vojvodkyni z Amalfi, kolegyňa sa na mňa krátko pozrela, a potom sa s vyznaním lásky obrátila k obecenstvu. Vtedy som fakt nevedel, čo mám robiť. Je to iná škola.
Rozdielnosti sa však nájdu aj u nás. Počul som napríklad rôzne názory na Honzu Třísku a jeho stvárnenie kráľa Leara. Podľa mňa bol fantastický! U nás sa už takto nehrá. Mal odvahu stvárniť Leara ako opernú áriu, podal geniálny herecký výkon. To, že to nie je rovnaký kumš ako robím ja, neznamená, že nie je dobrý. Po predstavení som Honzovi povedal, že mu ďakujem, že nášmu povolaniu vrátil úctu.
Ako herec ste si získali vážnosť aj popularitu. Prečo ste sa rozhodli pre glotove rukávy - pre riaditeľa divadla Aréna?
Prijal som ponuku. Myslím, že som sa rozhodol správne - dať tomuto divadlu náplň a zmysel, aký malo kedysi. Hoci som činoherný herec, nepatrím do divadelnej "rodinky" a moja koncepcia môže byť oživením umeleckého a divadelného diania na Slovensku. Môže vzniknúť dialóg aj na báze rozdielnych názorov.
Ako v Hamburgu?
Prirovnávam to k situácii v Hamburgu. Na Slovensku sa výmena názorov často považuje za osobný problém. Výmena názorov a kritika sú však pozitívne veci, na ktorých je postavená demokracia. Keď bol v hamburskom Schauspielhause intendantom Peter Zadeck, vtedy v Thalia-Theather šéfovala iná mimoriadna osobnosť - Jurgen Flimm. Obaja boli veličinami, ale boli absolútne odlišné typy. Kým prvý pán spĺňal predstavy o divadle bežných hamburských mešťanov v oblekoch a moderných košeliach, Peter Zadeck provokoval svojim búrliváctvom. Za ich čias prežívalo divadelníctvo v Hamburgu úžasný boom. Jedného dňa sa Peter Zadeck dostal do konfliktu s administratívou a odišiel. Čo myslíte, kto na to najviac doplatil? Flimm, ku ktorému obecenstvo tiež prestalo chodiť.
Okrem týchto sprostredkovaných chcete zúročiť aj svoje osobné skúsenosti?
Moja niekoľkoročná púť po divadlách a poznanie by dostalo väčší zmysel, keby sa mi podarilo predstavy aj zrealizovať. Podľa mňa je toto primeraná a veľmi vzrušujúca ponuka vzhľadom na môj vek a tie skúsenosti. Myslím si, že mal Ľubo Roman dobrú ruku, keď siahol po niekom úplne odlišnom. Môže sa však stať, že pri tom padnem na nos. No a čo? Aj tak vždy zostanem Kukura.
Zmení sa aj náplň Arény, doteraz divadla tanca a pantomímy?
Nemyslím si. Viete, že tu kedysi hral jeden z najväčších rakúskych hercov Max Reinhardt? Aréna bola klasické bratislavské regionálne divadlo. Pán Sládek je výrazným reprezentantom slovenskej kultúry a ja si ho vážim, ak niečo nevyšlo, tak iba preto, že pantomíma nikdy nebola zmyslom a náplňou tohto divadla.
Kde ste teraz viac doma - v Hamburgu, v Prahe alebo v Bratislave?
Rozdiel je medzi doma a domovom. Doma sa cítim tam, kde je moja manželka a môj pes. Bohužiaľ, o synovi to povedať nemôžem, pretože je v USA. On sa však celkom iste cíti doma tam, kde je jeho mama, otec a pes. Náš pes je už starý, nedá sa s ním cestovať, a preto sme najviac doma v Hamburgu. Je to zvláštne, v Nemecku zvyčajne odchádzajú deti od rodičov v osemnástich rokoch. Môjho syna, ktorý už má pomaly dvadsaťpäť, sa dotklo, že som si dal počítač do jeho izby, hoci v nej nebýva. Stále ju považuje za svoju.
Aké sú vaše momentálne aktivity v Českej republike?
Žiadne. Nič tam nenakrúcam, iba pestujem kontakty s niektorými režisérmi a divadlami. Chcem, aby tu v Aréne pracovali a niektoré divadlá hosťovali.
A v Hamburgu?
V Hamburgu som za dvanásť rokov dvakrát nakrúcal, okrem toho, že som, samozrejme, filmoval po celom svete. Teraz mám robiť nejaký film na Malte, v Maroku a ďalšiu vec v Berlíne.
Ako často chodievate domov?
Manželka tu bola nedávno, pomáhala mi, lebo ovláda manažérsku prácu. Kedysi makala v agentúre a toto bude agendážne divadlo. Je to teda jej parketa a niektoré veci ovláda lepšie, ako ja. Isteže, trochu sa nám zmenil život. Za normálnych okolností by som s ňou bol v Španielsku pri mori. Takto žijeme celý život. Vždy chodila za mnou, keď som mal niekde povinnosti. Občas si vzdychne, ako krásne sme si plánovali tento rok v Indii. Nuž, chodí za mnou do Bratislavy.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
