Stalo sa to v roku 2000 a ako neskôr napísala teoretička Beáta Jablonská, v podstate išlo už len o zavŕšenie ranokapitalistickej túžby zarobiť na každom dostupnom štvorcovom metri. Galéria Cypriána Majerníka prestala „naproti obuvi na Hurbanovom námestí“ existovať. Budova s číslom 14 v centre Bratislavy sa stala predmetom reštitúcií a právnych sporov.
„Majerník“, ako všetci galériu volali, bola pritom miestom, kde sa od roku 1957 tvorili dejiny mladého umenia. Azda i preto sa v roku 2008 pokúsilaskupina teoretikov na čele s Richardom Gregorom o znovuzrodenie kultového miesta, ktoré by kriticky reflektovalo to najdôležitejšie, čo sa na našej výtvarnej scéne deje.
Bolo to vraj celkom jednoduché. „Stačilo osloviť Slovenskú výtvarnú úniu, dohodnúť zmluvu o prepožičaní značky a o jej paušálnej ročnej cene, presvedčiť starostu a poslaneckú kultúrnu komisiu – všetko sa podarilo počas niekoľkých dní,“ spomína Gregor v knihe mapujúcej históriu galérie.
Dnes je všetko inak. Stačilo niekoľko dní, aby sľúbená finančná podpora od Starého Mesta klesla na nulu a zbierka, ktorú nový Majerník získal väčšinou vo forme darov od výtvarníkov, má neistú budúcnosť.
Architekt interiéru galérie Ferdinand Milučký s Mariánom Čunderlíkom na otvorení prvej výstavy diel Cypriána Majerníka v roku 1957.
Pátranie po modernom obraze
Vráťme sa však do minulého storočia. Do roku 1956, ktorý predznamenal udalosti toho nasledujúceho – „roku mladých“.
Intenzívne budovanie kultúry socialistického štátu pomaly uberá z plynu a z vtedy desaťročnej Vysokej školy výtvarných umení vychádzajú prvé generácie mladých výtvarníkov. Nielen oni, ale i hudobníci a literáti živo debatujú o mizerných možnostiach svojho uplatnenia. Zväz slovenských spisovateľov začína vydávať literárny časopis Mladá tvorba a hneď v jeho prvom čísle je uverejnený príspevok maliara Ernesta Špitza.
Hovorí v ňom o existenčných problémoch mladých umelcov, ktorých zväz, povereníctvo či súťažné komisie stavajú do polôh akejsi „psychickej opozície“. Kritizuje však i skostnatené vedenie školy a diela, „ktoré pripomínajú všelijaké storočia, všelijakú maľbu, len nie druhú polovicu 20. storočia“.
Zväz musí reagovať. Jeho správa je síce strohá a formálna, no jej výsledkom je, že bývalá kaviareň Regina má plniť úlohu výstavnej siene pre mladých umelcov.
Tí nečakajú a už v januári 1957 sa na čele s Ernestom Špitzom predstavujú spoločnou výstavou „Obrazy. Sochy“ vo výstavnej sieni na Dostojevského rade. Tento ich počin predstavuje historicky dôležitý moment nazývaný aj Nástup 1957, ktorý významný slovenský teoretik Radislav Matuštík označuje za objavovanie „nedovoleného moderného výrazu“.
Začiatkom októbra 1957 sa už na priečelí bývalej kaviarne na vtedajšom Októbrovom námestí zjaví čierno-tyrkysový nápis Galéria mladých. V tom istom čase vzniká v Prahe ikonická Galerie Václava Špálu, takzvaná špálovka, preslávená výstavami mladých autorov pod taktovkou Jindřicha Chalupeckého.
Interiér galérie, výstava Konfrontácia 5, 1964.
Prečo Majerník
Do života vstúpila Galéria mladých výstavou diel Cypriána Majerníka, po ktorej sa automaticky premenovala na Galériu Cypriána Majerníka. O tom, prečo si mladí zvolili práve postavu tohto umelca, sa v dobovej tlači hovorilo viackrát, ako však píše Katarína Müllerová, väčšinou s dávkou zbytočného pátosu.
Ona ich voľbu vysvetľuje jednoducho: „Mladí hľadali predlohu v prvej generácii veľkých slovenských umelcov, ktorej nepoškvrnená originalita by im v časoch, ktoré vnímali ako obdobie stagnácie umenia, bola vzorom. (...) Prihlásiť sa k autorovi s takým silným protivojnovým čiže antifašistickým postojom bolo, samozrejme, morálne správne, no v tom čase aj prejavom politickej korektnosti. Pravé pohnútky však ostávajú cez sprostredkované informácie iba dohadmi.“
Nech je to akokoľvek, dôležité bolo, že tento priestor začal plniť svoju funkciu. O úpravu interiéru sa postaral architekt Ferdinand Milučký, ktorý pôvodne rozčlenenú miestnosť prepojil do jedného priestoru a navrhol mobilné výstavné plochy, konzolky, vitríny a ramienka pre obrazy voľne inštalované v priestore. Všetky prvky boli z kovu. Celá galéria mala viac ako sto štvorcových metrov a množstvo denného svetla, ktoré sa dalo podľa požiadaviek nahradiť umelým.
Zatvorená výstava Juraja Bartusza v roku 1974.
Zákazy pre „inú scénu“
Na prvý pohľad sa môže zdať, že všetko vlastne išlo hladko, no fakty sú trochu iné. „Päťdesiat rokov starú históriu možno čítať iba medzi riadkami v dochovaných fragmentoch strohých zväzových spisov, v starých recenziách a vnímať svedectvá žijúcich autorov,“ píše Katarína Müllerová. Z kľúčových rokov fungovania galérie – a teda, od konca 50. rokov po tvrdý nástup normalizácie sa zachovalo najmenej archívnych dokumentov, 60. roky akoby v nich ani neexistovali.
Už v prvom roku fungovania Majerníka bola oficiálnou mocou zatvorená prvá výstava, ktorú neskôr nasledovali ďalšie – zakázané či predčasne zrušené. Zronený Marián Čunderlík vtedy o svojej iba osem hodín trvajúcej výstave napísal list Ernestovi Špitzovi. „Pokúšam sa robiť ďalej a čakám, ako mi budú podrážať nohy. (...) Teraz som trochu pokojnejší, trochu smutnejší, ale vidím, že musím robiť ďalej, nenechať sa týmto primitívnym mozgom zdeptať. 'Vydržať o minútu dlhšie ako oni' – tak si to raz ty povedal.“
Zakázali mu vtedy rozposlať pozvánky a prelepili plagát. Donášači na vtedajšom ministerstve kultúry vraj povedali, že jeho tvorba je nebezpečná a treba ju zlikvidovať. O rok neskôr zrušili v predvečer vernisáže výstavu Milana Paštéku, v roku 1974 výstavu Juraja Bartusza. „Bol to následok ideologickej normalizácie. Myslím si tiež, že komunisti vtedy nebrali ohľad na to, čo vystavujem, ale kto som – bol som súčasťou 'inej scény',“ spomína Bartusz v rozhovore s teoretičkou Vladimírou Büngerovou.
Pohľad na Galériu Cypriána Majerníka na Hurbanovom námestí s inštaláciou Milana Tittela, 1999.
Legendárne výstavy
Galéria Cypriána Majerníka sa napriek nepriazni politických pomerov i absencii výraznej vedúcej osobnosti stala dejiskom dnes už legendárnych výstav. Stačí si prezrieť zoznam autorov, ktorí sa tu predstavili buď samostatne, či v skupinách. Takmer nikto z nich sa nestratil, neostal v zabudnutí, ba naopak – mnohí rástli a svojou tvorbou sa neskôr zaradili do medzinárodného kontextu.
V roku 1958 sa tu po prvý raz na bratislavskej pôde predstavilaskupina Mikuláša Galandu. Totalizujúce tendencie v umení ostro podpichla výstava pražskejskupiny Trasa 54 iba o rok neskôr. Odvahu a podobu nového smerovania umenia ukázal Milan Laluha, Jozef Srna či trio Filo – Sochor – Šimurda. Skupina Konfrontácia 5 v roku 1964 zrekapitulovala a potvrdila radikálne odmietnutieskostnatených tradícií.
Rok pred okupáciou ruskými vojskami zaznamenal Majerník sériu výnimočných výstav Petra Bartoša, Stana Filka, Jany Želibskej, predtým, ale i potom tu vystavovali aj Juraj Meliš, Danuta a Pavol Binderovci, Milan Dobeš, Jozef Jankovič, Ladislav Guderna a mnohí ďalší.
Napriek tomu, že vôbec nešlo o bezproblémové obdobie pre galériu či samotnú tvorbu talentovaných autorov, nástup normalizácie mal na ne zničujúci efekt, píše Müllerová v knihe o histórii Galérie Cypriána Majerníka, ktorej vznik ešte pred pár rokmi podporilo práve Staré Mesto.
Dnes má podľa svojho poslanca Štefana Holčíka dosť iných vecí, ktoré musí urobiť – verejné záchody na Hviezdoslavovom námestí sú vraj vo veľmi zlom stave. Nuž, ak teda bolo prvé zatvorenie Majerníka výsledkom turbokapitalizmu a snahy speňažiť každý štvorcový meter, toto je azda ešte horšie. Ktovie, čo by povedal Cyprián Majerník, keby sa dozvedel, že dnes staviame do rovnice „buď / alebo“ záchody a galériu.
Cyprián Majerník
- narodil sa v roku 1909 neďaleko Trnavy, ale za „svojho“ ho považujú aj Česi, pretože väčšinu tvorivého života prežil v Prahe. Maľoval angažovane – zobrazoval tragédiu doby, v ktorej žil, dobu nastupujúceho fašizmu a ľudského utrpenia. Často zobrazoval postavu Dona Quijota. Známy je jeho obraz Neslýchané setkání symbolizujúci židovské transporty. V roku 1945 spáchal samovraždu.
spracované podľa knihy Galéria Cypriána Majerníka 1957 – 2000
