Literárium / Stanislav Rakús
V roku 2007 vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ kniha slovenského prozaika Milana Zelinku. V tiráži sa uvádza, že autor prispel na jej vydanie čiastkou 30 000 Sk. Kniha neskôr získala na základe posúdenia odbornej poroty Cenu Anasoft litera za rok 2007, ktorá predstavuje v našich pomeroch nateraz najvyššie možné finančné ohodnotenie literárneho diela. To, že Zelinkova kniha získala prvé miesto v celej prozaickej produkcii príslušného roka, no autor musel na jej vydanie prispieť sumou 30 000 Sk., má dosť bizarnú výpovednú hodnotu. Neviem si totiž predstaviť remeselníka, opravára alebo iného profesionála, ktorý by ponúkol svojmu zákazníkovi finančnú sumu za to, že mu bude môcť vykonať nejakú prácu, napríklad opraviť elektrinu. Ak Milan Zelinka, známy autor, ktorého nemožno pokladať za grafomana, no ktorý zároveň nemohol tušiť, že sa mu táto investícia mnohonásobne finančne vráti, bol ochotný zaplatiť za to, aby mu vyšla kniha, robil tak zrejme bez akýchkoľvek pragmatických zámerov.
Ide tu o fakt sebarealizácie. Keď totiž ľudský jedinec neuplatní alebo nemá šancu uplatniť svoje schopnosti, môže to viesť k utváraniu situácie, ktorú V. E. Frankl nazval „existenciálnym vákuom“. Má to zároveň aj svoju mravnú stránku a tá je vecou talentu. Talent totiž nie je vlastníctvo, ale dar. Ak má niekto talent a nevyužil by ho, bol by nespravodlivý k tým, ktorí talent nemajú, ale keby ho mali, využili by ho. Preto je dobrý autor v takej malej krajine a „miniatúrnej“ jazykovej oblasti, akou je Slovensko, ochotný písať svoj text nielen bez honoráru, ale aj zaň v prípade potreby zaplatiť. Pre ľudí, ktorí merajú úspešnosť a kvalitu sveta ziskom, sa to môže zdať bláznovstvom.
Knihy majú svoj altruistický komunikačný pohyb v tom, že smerujú od seba k druhým. Text bez adresáta by bol mŕtvy. Jeho kvalitu možno merať tým, ako sa textová situácia zúčastňuje na tvorbe „mlčanlivého“, netextového priestoru, určeného múzickému, dotvárajúcemu typu čitateľa. Aj tento akt spolutvorby spôsobuje, že umelecká literatúra býva vo svojej dobe menšinovým javom. Smerujúc však svojimi kvalitami k tým múzicky disponovaným čitateľom, ktorí sa ešte len narodia, stráca príznak menšinovosti a nadobúda črty nadčasovosti.
