ROZHOVOR

Český dramatik Jiří Stránský: Zabúdanie je cesta do pekla

Katastrofa tohto národa spočíva v tom, že ani za štvrťstoročie sme neboli schopní zamiesť si pred vlastným prahom, hovorí Jiří Stránský

Jiří Stránský (1931), skaut, spisovateľ, dramatik a scenárista, pochádza zo šľachtickej rodiny. Otec bol významným pražským advokátom, matka bola dcérou prvorepublikového politika Jana Malypetra. V roku 1950 ho z politických dôvodov vylúčili zo šk(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Len málokto v Česku a na Slovensku nepozná seriál Zdivočelá země, ktorý rozpráva o udalostiach v Československu od dramatického osídľovania českého pohraničia po oslobodení v roku 1945 až po rok 1990. Malú rolu si v ňom zahral dokonca autor predlohy JIŘÍ STRÁNSKÝ, ktorý už desaťročia píše o skutočných príbehoch z pracovných táborov a väzenia. Sľúbil si, že do smrti bude všetkým pripomínať minulosť.

Nedávno bola premiéra filmu Piknik o partii bývalých muklov, ktorí sa stretnú, aby medzi sebou odhalili udavača. Scenár ste opäť napísali spolu s Hynkom Bočanom.

Tento rok je to päťdesiat rokov, čo sme spolu napísali prvý scenár. Hlavne herci o Pikniku hovoria v superlatívoch, akože sa podaril. Hlavnú úlohu tam má Luděk Munzar. Keď sme začali nakrúcať v lágri, bol to vôbec najteplejší deň minulého roka, štyridsať stupňov. Tí starčekovia chodili pod bezoblačným modrým nebom, tak som sa im šiel ospravedlniť, že za to nemôžem. Bolo to krásne, tri mesiace po tom, čo Munzar slávil osemdesiatku. Pýtal som sa ho: Tak čo tá osemdesiatka, Luďku? A on: Človeče, to je úžasné! Keď máš osemdesiat, tak vlastne nič nemusíš, ani žrať nemusíš!

Prečo stále nakrúcate práve s Bočanom?

Mal som aj Nikolaeva na Kousek nebe, ale s Hynkom si už nepotrebujeme nič vysvetľovať. Napísali sme spolu ďalší film. Aj to je príbeh z normalizácie, ale z končiacej normalizácie. Na počesť slávneho filmu Američan v Paríži sme ho nazvali Američan v Prahe. Je o dvoch kamarátoch. Jeden vďaka druhému utečie cez hranice, potom niekde v eufórii povie, kto mu pomohol, a ten druhý za to dostane deväť rokov. Chystám aj niečo podľa svojej knižky Balada o pilotovi. Dohodol som sa s televíziou. Je to o roku 1946, Afrika, Anglicko, prelety, Grónsko. Nehovorím to preto, aby som sa vychvaľoval, ale stále odo mňa niekto niečo chce. Navyše, každý rok sa mi ozve nejaký vysokoškolák, či by nemohol urobiť o mne diplomovku. Tentoraz mám rekord, je ich päť.

Vaše knihy a filmy podľa vašich scenárov sú kruté. Neprekáža vám, že mnohé české filmy o normalizácii z posledných rokov sú milé, že to vlastne bola veľká zábava?

Vyprávěj a tak? To je možno na ďalšiu diplomovú prácu! Len čo si ľudia nachádzajú dôvody zabúdať, ako to naozaj bolo, len čo im toto uviazne v hlave, tak sa veci snažia nejakým spôsobom zdôvodniť. Potom vznikajú filmy, ktoré sú natreté na ružovo, trošku tam niekto trpí, ale nie priveľa.

tb__6416_r7777_res.jpg

FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Už ste sa zmierili s Martinom Dejdarom, s ktorým ste mali verejný konflikt po tom, čo vyhlásil, že podporuje Miloša Zemana?

Vlastne asi áno, lebo sa stala zvláštna vec. S Dominikom Dukom som predvlani nakrútil Společný výslech. A on, okrem toho, že sme dávni priatelia, je veľký fanúšik Zdivočelej zeme. Občas sa stretneme. Môžem si dovoliť kdečo mu povedať, lebo som skôr neznaboh než znaboh. A raz sa ma pýta: Jiří, prosím ťa, máme taký nádherný zlatý metál, nemohol by som ti dať za Zdivočelú zem zlatú Svätovojtešskú medailu? Odpovedal som mu: Prečo sa ma pýtaš, aj tak mi ju dáš! Potom to so mnou vykorešpondovala jeho kancelária, jeho mládenci, kedy mám prísť, kedy je omša, že ma budú posúvať a že sa nemusím o nič starať. A skutočne ma posúvali, až ma posadili do lavice vedľa Dejdara, ktorý dostal strieborného Vojtecha. Podali sme si ruky, popriali sme si. Ale ako to sledujem, predsa ho len Pán Boh trošku potrestal, nie je v stave chytiť sa dobrého filmu. Robí len tie estrády.

Myslíte, že Božie tresty prichádzajú takto na počkanie?

Keď povedal, že bude voliť Zemana a ja som sa verejne ozval, všetci súhlasili, že som to urobil. Väčšina mi hovorila, že som sa potom nemal ospravedlňovať, ale to nemám v povahe, keď mi ‚bouchnou kamna‘, ako sa hovorí po česky. Tak som sa mu verejne ospravedlnil, čo veľa ľudí aj ocenilo, lebo to sa už nerobí. Dejdar je z komunistickej rodiny, otec bol významný diplomat, chodil po svete, pobýval na veľvyslanectvách. Tvrdil, že až Zdivočelá země mu otvorila oči. Neustále o tom hovoril, a naraz toto! Povedali mi, že bude voliť Zemana. A keď sme krstili dévedéčka Zdivočelej zeme, bol pri tom, tak som len tak mimochodom prehodil: Prosím ťa, ľudia hovoria, že vraj podporuješ Zemana! On na to: „To vieš, že hej! Zemana!“ Pôvodne som si myslel, že je to žart.

ct_res.jpg

Martin Dejdar v seriáli Zdivočelá země. FOTO - česká televize

Argumentoval tým, že nevolí stranu, ale osobnosť...

Môže mať argumenty, aké chce. To viete aj vy, pravda!

Čo sa za ten rok od voľby Miloša Zemana stalo v Česku?

Stala sa jedna vec, dalo by sa povedať pozitívna. Viem presne, prečo vyhral Zeman. Pretože ho volili všetci, ktorí majú zlé svedomie. Katastrofa tohto národa spočíva v tom, že ani za štvrťstoročie sme neboli schopní zamiesť si pred vlastným prahom. A pomenovať veci. Preto vkladám veľkú nádej do súčasnej generácie tínedžerov, ktorí sú vôbec prví, ktorí chcú vedieť všetko o minulosti. Zdá sa, že vôbec nie sú poznačení konzumom. Buď už všetko majú, to neskúmam, ale skôr si myslím, že nie, že len vidia, že aj to je už nuda. Poznám to hlavne na tom, ako sa bystro pýtajú, sú pripravení pýtať sa. A, samozrejme, musím dodržať sľub, ktorý som si dal, že pokiaľ budem môcť, tak budem chodiť do škôl. Už je nás naozaj veľmi málo. Pokiaľ ešte viem udržať myšlienku a moč, a nohy chodia, tak musím hovoriť o minulosti.

Myslíte si, že to bude ako v Nemecku, kde sa až generácia vnukov začala pýtať?

O mne sa vie, že som životný otpimista, moji najbližší hovoria, že som idiotský optimista, ale bol som presvedčený, že to bude skôr. Som až protivný tým, že neustále kričím, že nesmieme zabúdať. Zabúdanie je cesta do pekla. A zdá sa, že to konečne prinieslo ovocie. Z donútenia som kedysi napísal esej, ktorá sa volala Komunizmus po česky, vyšlo to v Respekte, predtým ako bibliofília. V tej knižke nájdete, prečo robím, čo môžem, aby som zlomil zabúdanie.

Odlišovali sa tábory a basy, v ktorých ste strávili čas?

Ono to nie je tak.

A ako to je?

Zažil som situácie, keď to bolo veľmi škaredé. Napríklad ma zavreli za niečo, s čím som nemal nič spoločné, a takmer ma utĺkli na smrť, pretože chceli, aby som sa k tomu priznal, ale ja som nevedel, k čomu. To je princíp veci. Keby som v tom čase nebol presvedčený, že to prežijem, že im neurobím tú radosť, aby som skapal, tak... Odmalička som bol takto vychovávaný. Môj otec bol v Osvienčime, naša rodina si to vždy nejakým spôsobom odniesla, komunisti zažalovali môjho deduška, ten na to neskôr zomrel, ale oslobodili ho. Všetko nám vzali. Raz som bol milionárske dieťa a naraz sme nemali nič. A ešte s kmotrom Janom Masarykom! Toto všetko som mal v sebe a hlavne som bol vychovaný ako skaut a sokol, bol som reprezentačný športovec, tak som vlastne bol na všetko lepšie pripravený ako ktokoľvek iný. Naša rodina vedela, čo totalita dokáže, ostatní to netušili.

V Zdivočelej zemi hlavná postava Antonín Maděra na jednom mieste hovorí, že mu tábor chýba. Mali ste niekedy ten pocit?

Hej.

Prečo?

Tie atmosféry sú zvláštne, ťažko sa to vysvetľuje. Moja prvá knižka poviedok z kriminálu sa vola Štěstí. A vysvetľujte niekomu, prečo Štěstí! Ostáva v tom racionálne jadro, že som síce nemal šťastie, že ma zavreli, ale mal som šťastie, že som výsluchy a všetko prežil. A vlastne, stále som mal veľké šťastie. Pretože ma odsúdili a v transportných celách mi Bóža Modrý, hokejový brankár, zariadil najlepšie komando. Mohol som sa promenovať a jesť jahody. Zranil som sa a dostal sa tam, kde som zažil tú lásku medzi chlapcom a dievčaťom, o ktorej som napísal Kousek nebe. A Bóža Modrý mi poradil, aby som všade hovoril, že som obkladač a natierač, tak ma poslali, aby som ešte s dvoma obložil kuchyňu v Leopoldove a Ilave. A kuchyňa spadla vždy až potom, keď sme boli preč, čo bolo tiež šťastie.

zeme_res.jpg

Na Natáčaní štvrej série Zdivočelé země. FOTO - Česká televize

Dobre, ale čo z tábora vám môže chýbať?

V prvom lágri som zistil, že tam je zavretá duchovná elita národa. Zažil som to už na Pankráci s Janom Zahradníčkom, spisovateľom, ktorý ma tým, že mi písanie vyhováral, lebo za to každý dostal dvadsať rokov, presvedčil, že musím byť spisovateľom. V prvom lágri som chodil na prednášky o estetike, kunsthistórii k univerzitným profesorom, samí úžasní ľudia tam boli. Aj piloti. A spisovatelia mi hovorili: Prosím ťa, nezabudni, že teraz, keď si v kriminále, nech vojdeš kamkoľvek a budeš bývať s kýmkoľvek, tak ti ľudia zadarmo budú nosiť príbehy. Komu inému sa to podarí? Potom už šlo len o to nájsť si statočného civila. A zase bolo šťastím, že to nikdy neprasklo. Mal som troch, všetci boli skvelí, najmladší ešte žije, východniar, občas mi volá. Museli byť statoční. Keby ich chytili, dostali by automaticky pätnásť rokov. Len som zaznamenával príbehy, pretože som nestíhal nič iné. Všetky príbehy v Zdivočelej zemi a v novelách sú odtiaľ. V druhom krimináli som zistil, že môžem domov posielať, čo chcem, tak som posielal dcére rozprávky a synovi skautský román Perlorodky na pokračovanie.

Prečo ste neemigrovali?

Začnem odzadu. Boli sme veľkí priatelia s Josefom Škvoreckým. Keď som ho prvýkrát navštívil v Kanade, šli sme sa prejsť a on hovorí: Človeče, tak často na teba myslím! A ja som spustil ironické reči. A on na to: „Nie! Ikskrát som si spomenul, a ty si mi to dokonca pripomenul, keď si mi zasolil za Mirákl, že sa nepodaril, že človek má zostať tam, kam patrí. Utiekol som a nikam som už nepatril a dodnes nepatrím. A ty si to síce odniesol, ale teraz to na tvojom písaní poznať!

Neľutovali ste?

Bol som chvíľu v emigrácii. V roku 1968 sme boli v Juhoslávii, po prvýkrát ma režim pustil s rodinou na dovolenku. Po ceste som dostal odkaz, aby som šiel do Viedne, lebo utiekli všetci režiséri a ja som bol jediný utečený scenárista. A že niečo zoženieme a vymyslíme, lebo Miloš Forman je v Amerike a možno sa mu podarí dať dohromady českú tvorivú skupinu pri Paramounte. Nič z toho sa nepodarilo. Keď sme prišli do Viedne, práve v Prahe vyšiel Plamen, literárny časopis, a tam bola moja poviedka, pre ktorú potom zakázali knihu Štěstí. Uniforma sa volala. Moja žena sa na to pozrela a povedala: Tak, a sme emigranti! Ak sa vrátime, tak ťa zase zavrú. Potom som ešte šiel do Štrasburgu, pretože tam mi ponúkala prácu francúzska televízia. No a tam mi volali, že sa všetci vracajú späť. Nehovoriac o tom, že sme boli traja súrodenci, moji bratia medzitým už utiekli a ja som videl, že rodičia to veľmi ťažko nesú, aj keď na to boli pripravení. Aj moja žena mala mamičku a brata, ktorý takisto utiekol. Tak som si povedal, že niekto musí zostať.

V šesťdesiatych rokoch ste pracovali na benzínovej pumpe...

Bola to zvláštna pumpa. Tým, že som ovládal cudzie reči, chodili tam všetci diplomati. Vtedy sme ešte aj vyhrali s filmom Autorevue na festivale v Montreux, bol som externým dramaturgom Českej televízie a na benzínku chodili sekretárky podpisovať zmluvy. Autorevue bol kraťas, ktorý premietali pred filmom od Juraja Herza Poklad byzantského kupca, a to predali do celého sveta. A okrem toho nakrútil o mne Vít Olmer Občanov s erbom, dokument o šľachticoch, ktorý predali asi do dvadsiatich piatich krajín. Takže do Prahy chodili turisti a mali zaškrtnuté Národné divadlo a Hradčany, a pumpu, kde nejaký šľachtic predáva benzín.

Boli to dlhšie stretnutia?

Pýtali sa na mňa a ja som sa vždy zaprel. Ešte to tak!

Poslankyňa Marta Semelová vás svojimi nedávnymi výrokmi asi nepotešila, keď spochybnila zločiny komunizmu.

Na to som sa ozval, dostala odo mňa vo fejtóne. Ale aj vlastnú rodinu zlostím tým, že hovorím: Prečo sa rozčuľujete? Čo od tých ľudí môžete čakať? Vie sa o mne, že som trochu láskavý, ale tentoraz som napísal tvrdý fejtón. Zomlelo sa veľa vecí naraz. Dostali odo mňa všetci. Semelová aj olympiáda. Každý len vetu, ale myslím si, že sa tie vety celkom podarili.

Sú názory, ktoré Semelová predviedla, širším spoločenským javom?

Neviem. Mám výhodu, že som úplne nezávislý človek, môžem si na svoje ústa a pero hovoriť, čo chcem, čo je práve dôvod, prečo ma každé dva roky chceli za nezávislého senátora. Aj Michael Žantovský prišiel za mnou: „Prosím ťa, Jirko, nechceš za nás robiť nezávislého senátora?“ „Ty blbec, počuješ sa, čo hovoríš? Za vašu stranu nezávislý?“ Som odinakiaľ, s tým nič nenarobím, chvíľami som dokonca rád, že som do žiadnej partie nepatril. Preto som nepatril ani medzi disidentov. Bola tam hŕba ľudí, ktorí v päťdesiatych rokoch tlieskali, keď nás zatvárali, čo si budeme hovoriť. Deti v školách sa ma pýtajú, prečo sme sa proti režimu nepostavili. Poznajú Zdivočelú zem a napriek tomu vždy niekto zdvihne ruku a opýta sa: Prečo ste sa proti tomu nepostavili?

Čo im odpovedáte?

Hovorím im, že chápem ich otázku, lebo oni sa už narodili do slobody a nevedia si neslobodu predstaviť. Pre nich je nesloboda, keď im nedovolia hrať hry na počítači alebo bohviečo. A pýtajú sa aj: Prečo mi doma o tom nikto nepovedal? A ja musím hovoriť o tom, že ich prarodičia, aby uživili ich rodičov, museli nejakým spôsobom s režimom koexistovať, aby dostali peniaze a tak ďalej, a tak ďalej. Že niekto koexistoval viac a intenzívne, a niekto menej, to už záležalo na charaktere. Niekto vstúpil do partaje, aby mal pokoj, niekto si len urobil VUML a niekto to ťahal tak, aby si jeho deti celkom neskrivili chrbticu. Raz sa na mňa obrátila dejepisárka z gymnázia v Tachove, že majú kantora, ktorý je členom Klubu českého pohraničí, a že on hovorí deťom, že eštebáci vôbec neboli zlí ľudia, že je to vlastne úplne to isté, čo vo filmoch FBI, a že len chránili túto krajinu pred lumpami. A že musím prísť, aby som ich podporil. Sľúbil som, že prídem a že prosím deti, aby pánu profesorovi povedali, že mu odkazujem, že je vôl. Chcel som sa s ním stretnúť pred deťmi, aby sme si to vysvetlili. Neprišiel. Potom som o tom ešte napísal do novín a on musel zo školy odísť a dokonca musel odísť aj z radnice, kde sedel v zastupiteľstve. Niekedy to funguje. Vždy, keď sa deťom predstavujem, tak sa ospravedlňujem, že som fosil a ešte aj nebezpečný. A deti sú nemilosrdné, ukazovali naňho prstom.

tb__6328_r4913_res.jpg

FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Ako zvládali život s vami vaše vlastné deti a manželka?

Manželka je už takmer štyri roky mŕtva. Chodila za mnou už do prvého kriminálu, tá si so mnou užila. Videl som v krimináli, ako sa rúcajú vzťahy. Tak som si prisahal, že keď sa vrátim a keď sa vezmeme, tak urobím absolútne všetko, aby bola rodina pre mňa prvá. A že rodina musí vždy držať pohromade a mať radosť z toho, že drží pohromade, čo sa mi svojím spôsobom podarilo, ale malo to následky. Keď ma druhýkrát zavreli, tak moja dcéra mala osem a pol roka, a tie dva roky, čo som sedel, preplakala. Preto som jej posielal povedačky, aby som to trošku zmiernil. Ale nikdy sme pred deťmi nič nepredstierali. Od narodenia vedeli, že je len jedna pravda, nemali sme dve pravdy, jednu pre školu. Učil som ich, aby vedeli, čo môžu vonku hovoriť a čo nie. A nikdy sa nestalo, že by sa tomu spreneverili. Videli, že je to veľmi nebezpečné.

Po návrate z druhého väzenia rodina zasa fungovala normálne?

Či to bolo normálne, neviem. Moja žena bola síce architektka, ale robila skôr kresličku, pretože mala takého muža, akého mala. A deti chodili do školy. Ale nebolo to až také ako v päťdesiatych rokoch. Boli len trošku zvláštne. Vedeli, že ich otec nie je zločinec, ale že je to podivný chlap, ktorý bol kedysi slávny a teraz nie je. Jediné zamestnanie, ktoré som po návrate zohnal, bolo v Štátnom súbore piesní a tancov, kde som nosil cimbal. Ale tam sa ku mne zachovali úžasne, pretože ma nechali režírovať, aj keď nie pod svojím menom, pod menom kolektívnym. A keď zistili, že som jediný človek v štátnom súbore, ktorý vie nielen jednu, ale štyri reči, tak mi vybavili všetky papiere a od 80. rokov som s nimi cestoval von. Hodilo sa im to, lebo som im vonku dohadoval kšefty.

Boli ste niekedy na konci s optimizmom?

Je na to fráza: Takto otázka nestojí. Buď to v sebe máte, alebo nemáte. Môžete si povedať: Tak, teraz je so mnou koniec! Ale nemôžete si hovoriť: Tak, teraz je koniec s mojím optimizmom a začína sa beznádej. To nejde! Už mi rozumiete? Zažil som strašné veci. Keby som mal zatrpknúť vždy, keď mi niečo dalo po hube, tak by som tu už dávno nebol.

Keď ste ležali zbitý v krvavej plachte, čo ste mali v hlave?

Vtedy sa vaše rozhodnutia premenia na akýsi pud. Nepremýšľate. Máte v sebe len rozhodnutie, že im neurobíte tú radosť, aby ste skapali. Ak to v sebe nemáte naozaj, tak vám je to aj tak na nič. Pred dvomi rokmi sa stala podivná vec, takmer som zomrel. Mal som štyri zápaly pľúc za sebou. Dcéra ma odviezla do Motola. Nebol som v bezvedomí, ale zle sa mi dýchalo. Dali ma na JIP-ku, napojili ma na všetky prístroje, dali mi masku. Všetci čakali, že zomriem, čo som, našťastie, nevedel. Keď sa končila zmena, tak mi sestrička priniesla bažanta a mne to začalo dochádzať. Človek si podvedome nesie z vlastnej minulosti, že čokoľvek zlé sa mu stalo, tak sa tomu vždy najlepšie čelilo postojačky. V lágri sme museli stáť trebárs aj osem hodín. Keď niekto utiekol, tak mráz-nemráz, všetci sme stáli a čakali, ale vedeli sme, že keby nás posadili, tak by sme zamrzli. Takže keď to na mňa prišlo, povedal som si: Poležiačky teda nie! Neviem, ako sa mi to podarilo, skrátka som vstal, a keď vošla sestrička, tak videla toho chlapa, čo mal umrieť, ako stojí a čúra do bažanta. Skoro omdlela. Bežala po doktora, ten pribehol, potľapkal ma a povedal: Je to dobré! Oni mi potvrdili, že od určitej chvíle o prežití človek rozhoduje aj sám.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  2. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  2. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  6. Zlatá minca 2016 priniesla pre mBank sedem ocenení
  7. BILLA a Jamie Oliver pozývajú deti do zázračnej záhradky!
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  9. Odšťavovač s veľkým plniacim otvorom? Nenachytajte sa!
  10. Advokáti budú v stredu bezplatne radiť v 8 mestách
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 24 235
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 275
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 982
  4. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 6 155
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 5 865
  6. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 399
  7. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 545
  8. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 3 293
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 021
  10. Rodinná dovolenka v Burgenlande 1 718

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Desať vecí, ktoré treba vedieť o osýpkach

Prečítajte si desať základných otázok a odpovedí týkajúcich sa osýpok, ich prenosu, príznakov, možnej epidémie a ochrane pred nakazením.

KOMENTÁRE

Keď sú osýpky v hlavách

Keď sa na osýpky neočkovalo, ročne sa nimi nakazilo 10- až 20-tisíc detí.

EKONOMIKA

Fico sa chváli ekonomickými výsledkami. Oprávnene?

Prvého mája zverejníme súbor opatrení pre pracujúcich, tvrdí premiér.

Neprehliadnite tiež

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Gorillaz napodobňovali Pokémon Go. Nový album predstavili aj na Slovensku

Animovaná kapela dokazuje, že raz budú z hudobníkov len hologramy.

Slovenská literatúra? Je to ako umývať vysoké okná špongiou na krátkej tyči

Keby sme hlbšie ovládali Freudov systém, písali by sme lepšie o minulosti.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop