Steve Paxton. FOTO - STEPHEN PETERGORSKY
STEVE PAXTON, spoluzakladateľ tanečnej techniky improvizácie a hviezda festivalu súčasného tanca Rozhovory tiel si šúľa svoje tenké cigarety a s vystretým chrbtom ich fajčí. Rád pritom rozpráva. Nikam sa neponáhľa. Občas sa uškrnie a zo subtílneho tela sa v rohu kaviarne Divadla Aréna ozýva škriatkovský smiech.
V čom spočíva zodpovednosť vašej profesie? Akej cieľovej skupine skladáte účty?
„Žijeme v zaujímavých časoch. Veci sa môžu vyvinúť rôznymi smermi. Ľudia sa odpútavajú od toho, čo doteraz nazývali normálnym. Zmeny sa rútia až príliš - a my vytvárame alternatívne teórie.“
Aké?
„Ponúkame niečo, čo je dnes dôležité - tréning schopnosti prekonať nové reality. Vieme predsa, že to, čo je teraz, tu s nami aj tak nebude dlho. Ponúkam inú realitu ľudského pohybu. To je zodpovednosť mojej profesie. V dvadsiatom storočí sa svetu niečo prihodilo.“
Čo?
„Dovtedy boli témami umenia historické udalosti, politika, mýty a romanca. Určitá časť ľudí sa však o to prestala zaujímať a začala sa venovať samotnému fenoménu umenia. Umelci začali prezentovať pri jednej príležitosti niekoľko dimenzií naraz. Stratili sme pohodlie krajiniek. A tanec už nie je utvrdzovaním niekoľkých základných ľudských príbehov. Ja som pohybový výskumník.“
Preto je súčasný tanec pre mnohých divákov tak ťažko zrozumiteľný?
„Mám asi tridsať predstavení do roka. Keď divák okamžite nechápe, o čom to predstavenie je, pochybuje o tom, či to celé má zmysel. My, súčasní tanečníci, však nie sme komplikovaní, len sa nám nechce usmievať a robiť oči na publikum. Nekomunikujeme s ním spoločensky.“
Ako to myslíte?
„Videli ste niekedy Pavarottiho? Ten veľký tučný Talian šialene gestikuluje, hádže úsmevy, vysaje z publika všetku energiu, potom mu ju vracia - je to cukrová pena. Nie sme takí - možno preto, že všade naokolo je toľko cukrovej peny.“
Čo je teda vašou ambíciou?
„Ukázať publiku, čo objavujem: myšlienkové formy pohybom. Je to prezentácia môjho výskumu. Nie je to predstavenie v klasickom zmysle slova. Nemusím sa nutne nazývať umelcom. Ľudské telo je dnes zaseknuté v nefyzickom užívaní. Niektorí ľudia sa presunú zo školskej lavice rovno do kancelárie a nikdy sa nedozvedia, čím sú fyzicky a čo by také poznanie urobilo s ich mentálnym svetom.“
Chceli by ste ich k tomu prebudiť?
„Nie je v poriadku, že ľudia na mojich predstaveniach sedia, kým ja tancujem. Oveľa civilizovanejšie by bolo, keby sme tancovali všetci. Keď cestujem, navštevujem miesta, kde ľudia spolu tancujú. Bol som na takom mieste v Grécku. Tancujem už päťdesiat rokov a tam som zrazu videl tanec, ktorý som nedokázal rozlúštiť. Sú to jednoduché kroky - ale majú malé zákutia, ktoré, ak ste sa nenarodili na tom ostrove - neviete ich zatancovať správne.“
Lenže diváci majú na predstavení súčasného tanca často pocit, že sú vynechaní a tanečníci si na pódiu riešia vlastné problémy. Mýlim sa?
„Nie. Aj ja to tak občas cítim, keď som divák. Sympatizujem s ľuďmi, ktorí odmietajú chodiť na predstavenia súčasného tanca. Ani moji príbuzní na ne nechodia.“
Prečo nie?
„Zdajú sa im odcudzené bežnému životu. Musím povedať, že deväťdesiat percent z improvizačných predstavení, ktoré vidím, mi pripadá nezaujímavých. Hanbím sa, keď vám to hovorím, lebo som sám improvizátor. Viem len, že na svojich predstaveniach dávam to najlepšie, čo mám.“
Čo to je?
„Uznávam, že oproti Pavarottimu je to trochu chladné. Ale ja nechcem obecenstvo zvádzať.“
A čo s ním chcete urobiť?
„Hľadám nové formy pohybu v spoločnosti, ktoré telo považuje za nižšiu formu existencie. A naša, ako hovoríme, úžasná myseľ predsa žije v tele. Mozog nemá zmysly, nemá ani nervy. Všetko, čo vie, prichádza zmyslami. A ja pracujem so zmyslami - s bránou medzi mozgom a tým, čo je vonku. A či sa pri tom usmievam, sa mi nezdá až také dôležité.“
