Mladé generácie prisťahovalcov strácajú komplexy, čoraz viac sa vracajú ku koreňom, myslí si francúzsky herec TEWFIK JALLAB, ktorý je dnes v našich kinách s komédiou Moja vlasť. Hrá parížskeho chlapca, ktorého rodičia pošlú do Afriky vybaviť zopár administratívnych problémov. Kým mu jeho alžírsky bratranec píli uši o ceste do Francúzska, on si začína užívať nečakané dobrodružstvo.
Francúzski sociológovia dnes hovoria, že ich úlohou je zrekonštruovať novú tvár krajiny. A vraj aj hrané filmy im v tom môžu pomôcť, hoci sú fikciou. Čo z filmu Moja vlasť poznáte z vlastného života?
„No, priam som si myslel, že čítam o sebe, keď som v rukách držal scenár. Dvadsať rokov som žil vo Francúzsku bez toho, aby som mal aspoň trochu konkrétnu predstavu o tom, odkiaľ moja rodina pochádza. Až potom som šiel do Tuniska – a nadobudol dojem, že som došiel k zdroju svojho ja, že som našiel niečo, s čím sa môžem identifikovať.“
A toto dnes Francúzi prežívajú nejako hromadne?
„Rozhodne je to silnejšia vlna ako pred rokmi. My prisťahovalci a potomkovia prisťahovalcov sme nechceli naše korene vidieť, nešikovne sme sa ich snažili skrývať. Teraz sa už s minulosťou lepšie vyrovnávame – zrejme nám to pomáha jasnejšie, optimistickejšie vidieť budúcnosť – a preto aj chápem sociológov, prečo ich takéto filmy zaujímajú.“
Ako to skrývanie minulosti u vás vyzeralo?
„Myslím si, že Francúzsko dávalo prisťahovalcom dosť najavo, že toto je iná krajina, iný štát, že mať dvojakú kultúru nie je práve žiaduce. Výsledkom bolo, že generácia mojich rodičov a starých rodičov sa nechcela iba integrovať, ale nadintegrovať. Robila viac, ako musela. Prestala hovoriť po arabsky a zanechala staré zvyky, chcela myslieť len po francúzsky. Ani ja už neviem po arabsky.“
Vaša postava trávi väčšinu dňa so spolužiakmi vo francúzskej škole a večer príde domov, kde všetko pripomína arabský domov. Takýto dvojaký život vy nepoznáte?
„Ja nie, ale režisér Mohamed Hamidi áno. On patrí k tej skupine, čo chcela, aby sa ich parížsky byt podobal na opustený domov na severe Afriky. U nás to už bolo inak, v škole či doma, všetko bol už jeden svet. S mamou aj otcom som sa bavil po francúzsky a orientálne dekorácie som videl len na návšteve u starej mamy kúsok od Paríža.“
Kto inicioval vašu cestu do Afriky? Vy či váš otec?
„Môj starý otec. Vedel som, že po vojne prišiel do Francúzska a robil v rôznych fabrikách. Vedel som tiež, že druhý starý otec prišiel na sever Francúzska, robil v bani a neskôr dostal rakovinu pľúc. Ale nevedel som napríklad, ako, kde a kedy sa zoznámili so svojimi manželkami. Prosto, nepoznal som ich životné cesty. A starý otec chcel, aby sme sa mohli porozprávať aj trochu intímnejšie.“
A pomohlo to?
„Často sme sa s priateľmi v poslednom čase rozprávali o starých rodičoch. Väčšinou ľutujeme, že sme nevyužili čas, ktorý sme mohli stráviť spolu. Dnes by sme sa ich všeličo spýtali, ale nemôžeme, lebo už zomreli. Prečo som nepočúval, keď stáli predo mnou? Prichádzam do veku, keď si potrebujem zložiť puzzle života a keby som nešiel do Afriky, myslím si, že by mi dnes dosť kúskov chýbalo.“
Viac sa učiť dejepis, to by do puzzle neprispelo?
„Spýtajte sa našich ministrov, prečo by to nestačilo. O tomto sa u nás v škole príliš nehovorí, najmä Alžírsko je komplikovaný prípad, keďže Francúzsko ho kolonizovalo. Po vojne prešlo asi päťdesiat rokov, kým sa ospravedlnilo. A ešte to ospravedlnenie zrelativizovalo, pretože vraj kolonizácia priniesla aj pozitívne veci. Ospravedlniť sa, to znamená priznať chybu a ja chápem, že pre krajinu je to ťažké. Lebo krajina zahŕňa armádu, políciu, úrady, prezidenta a ospravedlnenie by malo byť aj v ich mene. Našťastie, medzi jednotlivými ľuďmi to možné je.“
Film Moja vlasť je dosť romantický, romantické je tak trochu aj dobrodružstvo, ktoré jeho hrdina v Afrike zažije. Tak ste to aj vy cítili na vašej ceste?
„Samozrejme, keby sme nakrúcali dokument, vzniklo by niečo oveľa drsnejšie. Ale keďže sme robili hraný film, mohli sme si dovoliť, aby vyzeral trochu krajšie. Keď mal premiéru doma vo Francúzsku, mnohí nám vraveli, že si hneď z kina idú kúpiť lístky do Tuniska, Alžírska, Talianska, Poľska. Alebo že majú chuť dať si obed alebo večeru u dedka a babky. Ak v nich teda vyvolal túžbu po poznaní, tak sme hádam vyhrali.“
Vidíte takto svoju hereckú budúcnosť? Budete ešte nakrúcať filmy o identite?
„Nie, hoci si myslím, že ich treba. Lebo keď v nejakej národnej kinematografii táto téma chýba, potom asi nie je kompletná. Scorsese a Coppola sa venovali emigrácii Talianov a židov, Spike Lee hovoril o černochoch. A nebolo to len povinné teoretizovanie, bolo to skutočné kino. Ja už som nakrútil dva takéto filmy a teraz by som už rád prešiel k niečomu inému.“
A aké máte vo Francúzsku príležitosti? V Hollywoode napríklad dostávajú prisťahovalci úlohy najmä s takýmto pozadím. Ak ide povedzme o romantický film, producenti si skôr vyberú Brada Pitta ako Denzela Washingtona.
„To je pravda, to zostáva veľkou otázkou. Romantický film s čiernymi hercami, Číňanmi alebo Arabmi v hlavnej úlohe by bol určite rovnako silný ako film s Bradom Pittom. No takéto niečo ešte nie je v mravoch či v myslení tých, čo vo svete filmu robia veľké rozhodnutia. Scenáristi, režiséri aj producenti majú ešte stále málo fantázie.“
