Tvorca predchádzajúcej, nie príliš vydarenej banskobystrickej Rusalky Karel Drgáč (2003) prišiel s ambíciou moderného režisérskeho divadla: Princ bol maliarom, Rusalka jeho múzou, Vodník bohémskym playboyom. Ježibaba s injekčnou striekačkou v ruke manipulovala osudmi operných hrdinov.
Teraz jeho česká kolegyňa Jana Andělová Pletichová plnila zadanie rodinného predstavenia. Nová Rusalka však nie je ani pre detského diváka (jej dĺžka a statickosť nudia), ani inscenáciou pre dospelých (na to je príliš naivná a popisná). Klišéovitá réžia sa obmedzila na logistiku príchodov a odchodov, spieva sa výlučne z rampy do hľadiska. Príbeh nezaujme ani nedojme, postavám chýba iskra života a akékoľvek vzájomné vzťahy.
Druhá premiéra neupútala ani po hudobnej stránke. Orchester Štátnej opery pod vedením Mariána Vacha síce „pochytal“ všetky noty Dvořákovej symfonicky náročnej partitúry, znel však dynamicky i výrazovo jednotvárne a tvrdo. Pre hosťujúcu českú sopranistku Vendulu Černú bola Rusalka prvou významnou kreáciou. Jej hlas je objemný a znelý, ale bez adekvátnej dychovej opory ho znehodnocuje vibrato a nedostatok vláčnosti. Tá chýbala aj Ivanovi Zvaríkovi (Vodník), jeho spevácko-herecký výkon bol unavený a málo výrazný.
Robert Smiščík sa voči svojmu hlasu príjemnej tmavšej farby správa nešetrne, pokrivkávajúca tech〜nika ho nezriedka privádza na hranicu intonačnej čistoty. Katarína Kubovičová bola solídnou, hoci málo charizmatickou Ježibabou, Michaela Kukurová herecky živým, no vokálne dosť ostrým Kuchárikom.
Perspektívne pôsobí zvučný soprán Veroniky Michálkovej (Cudzia kňažná), príjemným osviežením bola vokálne kompaktná trojica Lesných žienok (Blanka Jílková, Eva Melichaříková, Simona Mrázová). Krásny barytón Zoltána Vongreja ozývajúci sa spoza scény (Lovec) znel ako z iného divadla.
V kontexte dramaturgicky aj režijne pestrého repertoáru banskobystrickej opery nemožno mať voči tradičnej Rusalke principiálne výhrady. Musela by však dostať remeselne zvládnutejšiu podobu, než sa to podarilo súčasnému inscenačnému tímu.
