O WESOVI ANDERSONOVI sa hovorí, že je čarovným dieťaťom nového amerického filmu. Je rozpoznateľný najmä svojím sviežim, jemne groteskným a zároveň citlivým prístupom k realite. Do našich kín zajtra príde s komédiou Grandhotel Budapešť, plnou hereckých hviezd. Krajinu si vymyslel, historické obdobie upravil, ale jeho postavy v ňom zažívajú známe problémy aj morálne výzvy. Na festivale v Berlíne zaň získal Grand Prix.
Váš film akoby bol poctou noblese a krásnym veciam, ktoré sa z nášho života vytratili. Odkiaľ sa tá vaša nostalgia berie?
„Keď sme Grandhotel Budapešť chystali, prezerali sme si veľa starých fotografií. Pri nakrúcaní sme potom aj natrafili na pár miest, ktoré na nich boli zvečnené – a nebol to práve veselý pohľad. Kulisy sa zmenili, ulice boli zaľudnenejšie, plynúci čas im prosto neprospel. Ja som, samozrejme, k zmenám v Európe trochu imúnny, nedotýkajú sa ma až tak veľmi. Moje postavy to však vnímajú inak a ak ste cítili nostalgiu, tak potom je to najmä ich nostalgia.“
Váš hlavný hrdina spomína na bývalého majiteľa kedysi slávneho hotela. Najmä na neotrasiteľnú morálku, čo si zachoval aj v krízových časoch. Kto bol pre vás takým hrdinom?
„Pre mňa? Asi Björn Borg.“
Človek by u vás čakal, že to bude skôr nejaký knižný alebo filmový hrdina.
„V detstve som mal veľmi rád Roalda Dahla a zapôsobil na mňa George Lucas zo Star Wars, ale hrával som aj tenis, hoci nie nejako hviezdne. A keďže z otcovej strany mám švédskych aj nórskych predkov, vybral som si Borga.“
Čo máte na Európe tak rád, že ste sa tu rozhodli nakrútiť film?
„Bol som už viackrát vo Viedni, v Prahe Berlíne, pochopil som, aké bohaté tieto miesta sú a koľko sa už tu toho udialo. V Prahe ma raz vzal na prechádzku americký veľvyslanec a cítil som, ako ma to emočne poznačilo. Každá budova sa mi akoby prihovárala, všetko nadobúdalo historický zmysel, rovno pred mojimi očami. No a nepopieram, že som mal tiež chuť napodobniť ducha pamätí Stefana Zweiga Svet včerajška. Tú knihu som nedávno čítal a veľmi sa mi páčila.“
Vo filme ste vytvorili fiktívnu stredoeurópsku krajinu a hoci vychádzate z našich dejín, z fašizmu i komunizmu, dosť voľne ich aj upravujete. Cítili ste pri tom vôbec nejaké limity?
„Ani nie. Nakrúcanie filmu je špecifická práca aj špecifická skúsenosť a mne pri tom ide najmä o to, aby bol čo najlepší a najzaujímavejší. To, že som o vašich dejinách veľa čítal a že som si tu na prechádzkach všeličo všímal, to je jedna vec. Druhá vec je, čo prežívajú moji filmoví hrdinovia. Oni sú najdôležitejší, nie historický kontext. Ten je len súčasťou ich života a len občas sa prejaví.“
Vidno, že postavy sú pre vás dôležité, pristupujete k nim ako k živým. Prečo?
„Asi preto, že keď som ich vytváral, a najmä tie hlavné, myslel som na svojich blízkych kamarátov. Inšpirovalo ma to, čo som s nimi zažil a teda v zásade som nakrútil dosť osobný film.“
Kolegovia o vás hovoria, že ste veľmi precízny, že máte do detailu premyslenú každú rekvizitu a že ste napríklad mali obrovskú zásobu fúzov. Ako to u vás vyzerá na pľaci?
„Precízny? Neviem. Vymysleli sme si krajinu, vymysleli sme si historické obdobie. Najväčšiu časť nášho filmu tvoria udalosti z roku 1930 a my sa tvárime, že vtedy sa začala vojna. Hoci vtedy sa len začali problémy, ktoré k nej viedli. Okrem toho, ani tie tridsiate roky nevyzerajú ako tridsiate. To všetko pre Zweigovu knihu, ktorá ma inšpirovala a ktorá odkazuje na ešte skoršie časy. Takže aj keď sme mali zásobu fúzov, boli to skôr fúzy zodpovedajúce roku 1913, nie fúzy z roku 1930. Vytvorili sme akési RakúskoUhorsko.“
Okuliare, ktoré vo filme nosí Jeff Goldblum v úlohe advokáta pripomínajú Freuda. Aj to je váš obľúbený mysliteľ?
„Jeff je môj obľúbený mysliteľ. Viete, ako on vie rozprávať, s akými zaujímavými myšlienkami stále prichádza? Mal by byť psychiatrom. Som presvedčený, že mnohým ľuďom by pomohol, keby ho počúvali. A zahrať ho, to by nikto iný lepšie nevedel. Zbytočne by režiséri hľadali iného.“
Vašou obľúbenou dekoráciou je okno. Ako by experti vysvetlili túto záľubu?
„Zdá sa mi, že okno robí do istej miery to, čo musí robiť režisér. Keď vytvárate film, vašou úlohou je vytvárať význam – a to sa dá tým, že z pohľadu, ktorý sa vám ponúka, niektoré veci zvýrazníte a iné odstránite. Tak do umeleckého diela vniká život. V živote sa to niekedy deje prirodzene, a to práve vtedy, keď sa pozriete cez okno.“
V názve filmu máte slovo Budapešť. Čo myslíte, čo to povie americkým divákom?
„Neviem, ale práve v Budapešti som mal pocit, že podľa tohto mesta môžem a musím pomenovať svoj film. V nej som mal dojem, že som v úplne inom svete a zároveň pre mňa zhmotňovala predstavy o tej najklasickejšej Európe. Nemyslím si, že by sa americké publikum malo tohto filmu báť. Obsahom je možno európsky, ale nakrútil som ho ja, americký režisér.“
Ovplyvnila vás nejako práca v Európe? Nevrátili ste sa trochu ako európsky režisér?
„Rozhodnutie nakrúcať tu bolo nesporne vážnym, veľkým krokom. A naozaj, bol to zážitok, ktorý sa najviac prejavil, keď som sa vrátil domov. Pohľad na Spojené štáty sa mi trochu zmenil, chvíľu som sa cítil akosi cudzo. Takto tu žijeme?“
Vo svete máte veľa fanúšikov, ktorí už dopredu vedia, že sa im váš nový film bude páčiť, ale sú aj ľudia, čo vás nemajú radi a tvrdia, že ste hipster. Viete, čo tým asi myslia?
„Čo tým myslia? Asi že... Neviem. Naozaj, neviem. Som hipster? Veď ja ani neviem, čo to slovo znamená.“
Asi že sa priveľmi snažíte, aby ste vyvolali dojem, že ste štýlový.
„Vyvolávam dojem? Ja? Veď sám nepoznám dôvody toho, čo robím. Naopak, vždy najprv niečo urobím a až potom si k tomu nájdem nejaký dôvod. Už keď som začínal, mal som rád tradičný, fyzický kontakt s filmom a myslím si, že to dnes moderné nie je. A ani ma to netrápi. Ak sa aj o niečo snažím, tak potom len o to, aby bol môj film čo najlepší a aby ste sa naň šli pozrieť. Vtedy budem šťastným a na tom jedinom naozaj poriadne makám.“
Spomedzi filmárov vynikáte tým, ako sa obliekate. Kde tie veci kupujete?
„Nerád nakupujem, a keď už nakupujem, väčšinou si vyberám tie isté veci. Môžem sa preto spoľahnúť aj na internetový nákup. Trik je v tom, že si kúpim viac farebných verzií a potom to kombinujem. Vyzerá to výstredne, a pritom je to to isté. A túto kravatu, napríklad, mi dal môj kamarát, lebo som povedal, že sa mi páči. Pochválil som ju a on si ju hneď sňal.“
Na pobyt v Prahe ste si vybrali Hotel Kempinski. Ako sa vám tu páči? Čo je pre vás v hoteli dôležité?
„Tak ako to vidno v našom filme, váš pobyt v hoteli závisí od toho, akých ľudí tam stretnete. Oni sú najdôležitejší. Keď som začal rozmýšľať o scenári a postavách, vracal som sa myšlienkami k viedenskému hotelu Imperial, jeho manažér ma výrazne inšpiroval. V hoteli Kempinski som bol už viackrát, v Drážďanoch asi najčastejšie, ale aj tu v Prahe. Spokojný som, podarilo sa nám s nimi urobiť dobrý deal, takže sme nemuseli ani toľko platiť.“
