Novú knihu slovenskej autorky Svetlany Žuchovej Obrazy zo života M. (Marenčin PT) najlepšie charakterizuje jej názov. Obrazy – presne to ponúka čitateľovi vo svojej tretej knihe autorka, prekladateľka a psychiatrička. Obrazy veľmi detailné, obyčajné, ale zároveň silné. Nasledujú po sebe, ako fotky v albume, a sú dôležitejšie ako samotný dej.
Dotýkajú sa všetkých zmyslov – čitateľ cíti v žalúdku piesok po únavnej noci, ostrý štrk pod nohami, jarný chlad či chuť kávy z pumpy.
Život je v knihe ohraničený z oboch strán. Na jednej je zomierajúca mama hlavnej hrdinky sestričky Marisie, na druhej deti, ktoré do knihy prichádzajú alebo sú v úvahách a prianiach.
Čitateľ sleduje Marisiu v paralelných dejoch. V jednom sprevádza mamu a vyrovnáva sa s rozchodom, v druhom rozvíja vzťah s priateľom a jeho rodinou. Obe línie sú protichodné (v jednej sa život končí, v druhej začína) a zároveň sa dopĺňajú. Smútok je pre čitateľa stráviteľný, smrť je vyvážená životom.
Nič prevratné sa nedeje
Je to banálna pravda, akých je v knihe viac. Občas je fajn sa pri nich pozastaviť. Na záver knihy príde nečakaná zásielka, ktorá však napriek potenciálu priniesť zvrat nakoniec zapadne do pokojného toku rozprávania.
Je to kniha, v ktorej sa nič prevratné nedeje. Smrť mamy je opisovaná skôr technicky, ako pocitovo. Smútok, ktorý sa dostaví, je o to silnejší. Čitateľ je s ním konfrontovaný bez hysterických výkrikov, dramatických zvratov, tragických okolností.
„...umieranie je, predsa len, plynulé, a poskytuje človeku priestor, aby sa prispôsobil, ale smrť je zlom. Niekto, kto žil, náhle nežije. Smrť je binárna, áno alebo nie, nula alebo jednotka, bez desatinných čiarok, bez možnosti vyjadriť ju na škále od celkom po vôbec nie.“
Postavy nie sú v knihe podstatné, sú skôr kulisou, rovnako ako Viedeň či Bratislava, kde sa dej odohráva. Podstatné je to, čo sa medzi nimi odohráva, ale i večné témy, ktoré kniha otvára. Čitateľ ich musí spracovať sám, podľa svojich možností.
Neponáhľať sa
Kniha je plná stereotypov - motívy sa v mnohých obrazoch opakujú, ako sme na to u Svetlany Žuchovej zvyknutí. Jazyk je zafarbený rôznymi prirovnaniami, paralelami, ktoré zabiehajú občas niekam (zdanlivo) úplne inam.
To pôsobí staticky, ale zároveň i dôverne a autenticky. Deje sa tu ešte menej, ako v autorkinej predchádzajúcej knihe Zlodeji a svedkovia. Je o niečo smutnejšia, no prostredie nie je také bezútešné.
Ak sa čitateľ, rovnako ako hrdinka Marisia do chladného bazéna, vnorí do knihy, a ak chvíľu počká a vydrží chlad, ktorým pôsobí smrť, dočká sa i tepla, ktoré sa tvorí obyčajnou ľudskou blízkosťou. Kniha prináša cennú príležitosť chvíľu sa neponáhľať a pozrieť si veci zblízka: smrť, zrodenie, istotu, čas, blízkosť. Veď ako píše autorka, na všetko ostatné je času dosť.
