Felvidék - Horná zem
KINOTIP FEBIOFEST
Čo urobí národnostná politika s našimi životmi?
Mladá režisérka Vladislava Plančíková nepatrí ku generácii, ktorá by sa v škole niečo učila o takzvanej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Len z rozprávania starej mamy vedela, že s týmto politickým rozhodnutím po druhej svetovej vojne nebolo niečo v poriadku. Vyhovovalo záujmom štátu? Možno. Zároveň však zasiahlo do životov rodín, narušilo ich a mátalo ich niekoľko desaťročí. Vlastne až dodnes.
Plančíková nakrútila film s názvom Felvidék - Horná zem a sama je jeho rozprávačkou. Svoj výskum, teda pátranie po tom, čo sa v roku 1946 presne stalo, začala rozhovorom s rodičmi. Potom prekročila hranice rodiny a cestovala, vyhľadala tých, čo sa zo Slovenska museli vysťahovať do Maďarska, aj tých, čo sa z Maďarska presťahovali (v niektorých prípadoch dobrovoľne) na Slovensko. Pomocou ich spomienok vysvetľuje mechanizmy výmenného procesu a zároveň ukazuje, ako je ľudský organizmus schopný niečo také spracovať - alebo aj nie.
Felvidék je zaujímavou kombináciou viacerých filmových foriem. Je to dokument s edukatívnou ambíciou. A zároveň je to aj osobný film, ktorý použitím animačnej techniky stop-motion pripomína denník alebo rodinný album. Je cestou do minulých rokov, no ohraničujú ho rozhovory, ktoré režisérka vedie so svojimi priateľmi. Rozprávajú sa a uvažujú o jazyku, identite, životnom pocite, vplyve politiky na ľudské životy, tak trochu aj hľadajú pôvod národnostného napätia a načrtávajú možnosti jeho konca.
Film je dnes v programe Medzinárodného filmového festivalu Febiofest a začiatkom apríla vstúpi do slovenských kín.
Koľaje osudu
KINOTIP
Koľaje osudu sú príkladom toho, ako môže film ľudí inšpirovať. Vyzvať ich prečítať si knihu, podľa ktorej vznikol, a dozvedieť sa ešte viac, ako práve videli. Najmä v našom európskom regióne. Film s Colinom Firthom v hlavnej úlohe je príbehom britského inžiniera Erica Lomaxa, ktorý sa cez druhú svetovú vojnu dostal do japonského zajatia a musel pracovať na krutej výstavbe železnice v Barme. Odkrýva teda pre nás málo známe miesta bojov a vojnových zločinov.
Lomax o svojej skúsenosti napísal aj knihu a ako z filmu vyplýva, najzaujímavejšia je na mieste, kde sa navždy psychicky vojak snaží vyrovnať s traumou a zároveň ašpiruje na to, že svojim nepriateľom raz odpustí.
Cotton club
TELETIP ČT 1, 22.55
Gangsterka a tanečný film zároveň – toto môže dávať zmysel len v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Jedine v zlatých časoch americkej prohibície mohol celý New York vyzerať, že ozlomkrky stepuje, spieva, muzicíruje a ešte aj samopaly mafiánov štekajú v rytme charlestonu. To je aspoň mýtus „roaring twenties“ z Coppolovho veľkofilmu.
Vychýrený Cotton Club v tých časoch skutočne fungoval v černošskom Harleme a podľa pamätníkov spájal pod jednou strechou užitočné s príjemným. Zatiaľ čo na parkete to žilo tancom, v zákulisí prebiehali mafiánske obchody. Bol to klub len pre bielu klientelu, čo však celkom neplatilo pre umelcov z pódia, pravidelne tu účinkoval napríklad Duke Ellington.
Spisovateľ Mario Puzo a režisér Francis Ford Coppola museli byť jasnou dvojicou a zárukou komerčného úspechu pre producentov. Film z roku 1984 mal byť zrejme asi ako Krstný otec, v ktorom sa viac tancuje. Alebo výpravný historický príbeh, v ktorom si mužský divák užije strieľačky a ženy zatiaľ obdivujú všetko výtvarné okolo: kostýmy, výpravu, tanečné čísla, premyslené choreografie. Že to bola možno príliš sexistická predstava, dokladá fakt, že v kinách nebol ani zďaleka takým veľkým hitom, ako sa čakalo. Ale stále je to podarený film.
Richard Gere, Gregory Hines, Diane Lane, Lonette McKee a ďalšie známe mená v príbehu talentovaného muzikanta, ktorý sa nešťastne zapletie s newyorskou mafiou.(mk)
