Francúz Pierre Huyghe dobýja nové územia výtvarného umenia a zaujal aj maliarku Klaudiu Kosziba
V parku výstavného areálu mali kompostovisko. Pierre Huyghe doň umiestnil modernistickú sochu ženy, ktorej póza by mohla byť vyzývavá, ak by nemala namiesto hlavy bzučiaci úľ. K projektu patril aj živý pes albín s naružovo natretou prednou labkou, zo zeme klíčili rastliny s toxickými či halucinogénnymi účinkami a opodiaľ čnel rozostavaný chodník, ktorého kvádre boli naukladané na seba.
Projekt dostal názov Untilled, čo by sa dalo voľne preložiť ako „nepoorané“, „neobsadené“ a Francúz, ktorý dobýja nové územia a neraz už zaujal svojimi premyslenými a často aj technologicky náročnými realizáciami, sa ním prezentoval v roku 2012 na výstave dOCUMENTA v Kasseli.
Mysli, je to kolobeh
Dielo, ktoré mám rád
Pierre Huyghe: Untilled (2011-12)
Projekt realizovaný na dOCUMENTA 13, inštalácia pri kompostovisku v parku, obsahujúca okrem iného modernistickú sochu s úľom, pomaľovaného psa, jedovaté rastliny a marihuanu
Prečo si Huyghovo dielo vybrala za svoje obľúbené maliarka Klaudia Kosziba? „Vždy som ho považovala za esenciu niečoho. Zaujal ma, samozrejme, ten úľ. Tá komplikovaná živá jednotka, súčasť biotopu či environmentu, ktorý Huyghe vytvoril a ktorého súčasťou boli aj pes, rastliny, hromada kompostu. Jeho inštalácie často nemajú presnú réžiu, aspoň zdanlivo. Spolieha sa na to, ako tá vec začne pôsobiť tam, kde je osadená. Rieši vzťah človeka a prírody, obsadzovanie priestorov, ktoré sú z hľadiska umenia nedotknuté. Často pracuje so živými zvieratami - zapája do svojich diel hmyz, pavúky, mravce alebo živého kraba, ktorý má ako ulitu repliku Brancusiho Spiacej múzy a s ňou chodí po dne mora,” vysvetľuje Kosziba.
Pri pohľade na inštaláciu pripomína ďalšie súvislosti. Z vysadených rastlín sa dajú získať farmakony - jed, liek alebo droga. Kopy kompostu rastliny vyživujú a včely ich opeľujú. Je to kolobeh, ale je na divákovi, aby si niektoré veci doplnil.
„Človek niečo spôsobuje a zároveň je toho súčasťou. Pričom často neberie do úvahy, čo všetko ovplyvňuje,” komentuje Kosziba.
Keď vám bzučí v hlave
Socha ležiacej ženy je od Maxa Reinholda Webera (1897 - 1982). Betónový sokel, ktorý nahrádzal hlavu, bol vyhrievaný, aby sa tam včely mohli uchytiť.
„Ten roj ma fascinuje a možno práve preň sa mi zdá tá inštalácia dôverne známa. Pripomenula mi môj vlastný záujem o túto zložitú štruktúru, ktorú predstavujú včelie plásty. Bunka, ktorá je nositeľom materiálnosti, vyzerá jednoducho a kompaktne a pritom je veľmi komplikovaná,“ opisuje maliarka a priznáva, že ona sama sa k takémuto priamemu radikálnemu riešeniu vo svojej tvorbe nikdy nedostala.
Roj sa na soche usadil a vybudoval hniezdo počas trvania výstavy, na jej konci bola hlava dokonale obopnutá. „Včely organizujú myseľ, ktorá je možno dokonalejšia ako všetko to hmýrenie v hlavách ľudí, ktorí prechádzajú naokolo.“
Nešokuje, ale postaví sa do cesty
Ako s tým súvisí biely pes s ružovou labkou? „Možno to odkazuje na jeho staršiu prácu. V roku 2005 bol Huyghe v Antarktíde, kde skúmal tučniaky albíny. Dokladá to jeho záujem o ekologické témy, ktoré v jeho veciach stále cirkulujú,“ vysvetľuje Kosziba.
„V maľbe človek často rieši veci, ktoré by možno vedel lepšie urobiť v priestore, ale z nejakého dôvodu považuje maľbu za vhodnejšiu. Je otázka, či toto dielo vnímať ako umenie, alebo skôr ako heterogénnu zmes prístupov k prírode, k tomu, čo z nej zostáva alebo čo z nej možno spracovať v podobe zážitku. Túto možnosť má každé umenie. Aktivovať. Nenechať ľudí ľahostajnými. Je to rozširovanie hraníc toho, čo vnímame ako umenie, a je to rozširovanie vedomia. Osobne mám rada veci, ktoré nechcú šokovať, ale postavia sa do cesty.“
Juraj Kováčik, autor je editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
