Maľba naživo je maľba naživo. Nič ju nenahradí. Môžete sa na ňu v knihách, plagátoch či v novinách dívať, koľko len chcete. Zážitok, napätie, vzrušenie, znepokojenie, rozčarovanie či údiv – nič z toho nebude celkom skutočné. Nebude to síce klamstvo, ale ani úplná pravda. Odfotiť dobre obraz a potom ho ešte aj dobre vytlačiť – to je totiž tiež tak trochu umenie.
Monografie výtvarníkov – maliarov však vychádzajú aj z iného dôvodu, než je bezprostredný kontakt s tvorbou autora. Z akého presne, je zrejmé aj pri listovaní a čítaní novej veľkorysej publikácie o Bohdanovi Hostiňákovi (vyd. White & Weiss).
Zaklínačky hadov (2013)
Okamih pravdy (1996)
Zaklínačky
Bohdan Hostiňák
Bohdan Hostiňák (1968) – narodil sa vo Svidníku, žije a pracuje v Bratislave
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Rudolf Sikora)
Pracuje takmer výlučne vo forme maľby. Jeho diela sú nasýtené symbolikou a kontrastmi, balansujú na hrane reality a fikcie, minulosti a súčasnosti, pokoja a strachu, krásy a skazy.
Na scénu vstúpil v 90. rokoch, vystavoval doma i v zahraničí. V roku 1999 odmietol účasť na Bienále v Benátkach a ako dôležitý míľnik uvádza v životopise návštevu Delf, kultového miesta boha Apolóna.
Na prvý pohľad tá kniha trochu zavádza, ale nie viac než to, čo nájdete v Hostiňákových obrazoch. Je zabalená v bielom puzdre, takmer dokonalá, bez zbytočností. Iba maľbu Zaklínačky hadov, ktorá rámcuje celú dobrodružnú cestu svetom jedného autora.
Kým sa k nej však dolistujete, musíte knihu najprv odbaliť. Z bieleho puzdra vykĺzne pevná väzba v červenom plátne s veľkými zlatými písmenami. Niečo ako Biblia či ústava a zároveň akoby jedna z mnohých červených kníh, ktoré Hostiňák namaľoval na obrazy Štúdium filozofie, Láska k múdrosti či Obrátila som sa chrbtom k svetu.
Nie je to náhoda. Tým, čo v nej nájdete, korešponduje so všetkými zmienenými. Akurát že to, čomu sa v nej človek učí a to, od čoho sa odvracia, sa neustále a nevyspytateľne prelína. Zjednodušene by sme o tom mohli hovoriť ako o racionálnom poznávaní obrazu, jeho motívov i kompozície a jeho zmyslovom vnímaní, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, prehlbujú, potvrdzujú i popierajú súčasne.
Láska k múdrosti (2009)
Spánok (2011).
Dialógy
Všetko sa deje prostredníctvom štyroch vecí: textu Juraja Mojžiša, krátkych úryvkov z textov Bohdana Hostiňáka, samotných malieb a vlastnej schopnosti či trpezlivosti načúvať v správnej miere im i sebe.
Poďme však poporiadku. Keď spomíname racionálne poznávanie obrazu, mohlo by sa zdať, že máme na mysli práve text teoretika. Nie je to však celkom tak.
Juraj Mojžiš vie výstižne a priamo povedať, čím je Hostiňákova maľba príťažlivá hoci len v troch krátkych vetách, no tie sú až akýmsi bonusom na záver. Od začiatku totiž s maliarom rozvíja zaujímavý dialóg o jeho dialógoch s maľbou.
Len na stručné vysvetlenie – Bohdan Hostiňák v roku 1994 publikoval svoje krédo: „Nepoznám zmysluplnejší spôsob dialógu s veľkou tradíciou maľby ako prostredníctvom jej vlastného jazyka.“
Čo je však najdôležitejšie, tento ich spoločný rozhovor sa stáva samostatným zmyslovým zážitkom. Mojžiš objasňuje vzťahy a významy symbolov z malieb, ktoré sú nám laikom neznáme. Nedáva tým však jasné odpovede, nie je to žiadny strohý opis diela, skôr charakteristika.
Opisuje aj skryté, tušené, možné scenáre, ich vlastnosti, povahové črty obrazov a popritom necháva dostatok priestoru pre vlastnú interpretáciu.
Svojimi vetami vedie diváka do zákulisia, ba až do šatne, ale neprepadá lákavým nástrahám a pokušeniam, celý čas drží diváka v strehu.
Arkádia (2006)
Noc (1998)
Sofistikované dobrodružstvo
Divák má postupne možnosť prejsť jednotlivými obdobiami tvorby Bohdana Hostiňáka i jeho vlastnými úvahami. Objasňuje inšpiračné zdroje, pracovné metódy či priam obsesie, ktoré ho viedli k skúmaniu najjednoduchších foriem hmyzu či ľudského oka.
Hovorí aj o túžbe maľovať idylu a ukazuje sa, že spôsob, ako to dosiahnuť, je nájsť bod, hranicu, v ktorej sa idyla mení na skazu, smrť, sklamanie, melanchóliu či súmrak.
„Dialógy Bohdana Hostiňáka nás predovšetkým mienia uchvátiť pokojom a krásou,“ píše Juraj Mojžiš. „Potom nás svojou krásou a pokojom znepokoja, lebo chceme väčšmi porozumieť ich dialogickosti.“
V tomto momente nastupuje forma monografie ako ideálny partner. Vždy pripravená a ochotná sprevádzať po opojných Hostiňákových krajinách, usporiadaných do architektonických kompozícií, v ktorých explodujú sopky a blýskajú blesky.
To znepokojenie, o ktorom píše Mojžiš, dráždi. Stupňuje sa v knihe a domáha sa odpovedí, racionálnych zdôvodnení, hoci je takmer jasné, že aj keby existovali, nič by sa nezmenilo. Maľby Bohdana Hostiňáka totiž ukazujú formu zvláštneho nepokoja, ktorý je nevyhnutný na prežitie.
