Dokumentárna dráma, ktorá je novinkou v našich kinách strieda dobové záznamy s inscenovanými výjavmi zo života Lecha Walesu.
Festivalov zameraných na debuty či prvé a druhé filmy mladých tvorcov je neúrekom. Ako by asi vyzeral festival posledných a predposledných filmov? Uvádzal by síce diela známych filmárov, no pravdupovediac, tí vo svojej pozdnej tvorbe neberú veľký ohľad na divákov ani na kritikov a ich diela často myšlienkami i formou zablúdia tam, kam ich diváctvo nedokáže nasledovať.
Dobrou správou je, že 88-ročný Andrzej Wajda sa nechystá na odpočinok a stále nakrúca filmy pre divákov.
V prípade snímky Walesa, človek z nádeje, sú to hlavne poľskí diváci – a možno všetci, ktorí na vlastnej koži zažili „reálny socializmus“. Medzinárodné, prevažne západné publikum na filmovom festivale v Benátkach však nezaujala.
Od kameňa k nádeji
V roku 1977 Wajda nakrútil drámu Človek z mramoru. Študentka Agnieszka v nej píše diplomovú prácu o robotníckom úderníkovi, hrdinovi socialistickej práce z 50. rokov, ktorý po vykonštruovanom procese skončil vo väzení a zomrel v zabudnutí. Zistí, že zďaleka nebol takým hrdinom, ale ani neľudským kariéristom, ako sa zdá. Film ocenili na festivale v Cannes.
V roku 1981 nasledoval Človek zo železa, v ktorom novinár robí na jeseň 1980 reportáž o štrajku v gdanských lodeniciach. Cieľom je skompromitovať jedného z robotníckych vodcov. Wajda nakrúcal priamo uprostred štrajku. Film získal Zlatú palmu v Cannes a nominovali ho na Oscara.
Vlani dvojicu snímok doplnil do trilógie drámou Walesa, človek z nádeje. Uviedol ju benátsky festival pri príležitosti udelenia čestnej ceny jedného z jeho sponzorov – spoločnosti Persol – režisérovi za celoživotné dielo.
Kým Človeka z mramoru možno zaradiť do línie poľských filmov morálneho nepokoja a Človek zo železa bol otvoreným vzopretím sa pokryteckému socialistickému režimu, Človek z nádeje už nebojuje, nebúri sa, skôr hľadá upokojenie a zmierenie. Je to vekom autora, ale i delikátnosťou témy. Veď rozpráva o azda najznámejšom žijúcom Poliakovi, nositeľovi Nobelovej ceny za mier, mužovi, ktorý sa rovnakou mierou ako Ján Pavol II. zaslúžil o koniec socializmu a v rokoch 1990 – 1995 bol prezidentom Poľskej republiky.
Na druhej strane však Wajda nedokáže ani poklonkovať, kalkulovať a stavať pomníky. Vyhol sa glorifikácii aj patetizmu, Walesu vykreslil ako prostého človeka s ľudskými chybami i slabosťami. Snímka sa začína tým, ako v 70. rokoch budúci laureát Nobelovej ceny za mier po násilne potlačených nepokojoch podpisuje sľub spolupráce s poľskou komunistickou tajnou políciou.
Áno – dnes by štátni úradníci nedali bezpečnostnú previerku ani Walesovi. A pritom možno aj tento skutok a výčitky svedomia ho o desaťročie neskôr vyburcovali, aby sa postavil do čela štrajku v gdanských lodeniciach.
Robotník a prezident
Wajda si zvolil cestu dokumentárnej drámy, v ktorej sa dobové záznamy striedajú s inscenovanými výjavmi z Walesovho života. Od robotníka po vodcu.
Nie sú mu cudzie ľudské slabosti, je fanfarónsky, občas priam neznesiteľne arogantný, ale na druhej strane dojíma tým, ako neústupne ide za svojím: „Kedy, ak nie dnes? Kto, ak nie ja?“
Robert Wieckiewicz a Agnieszka Grochowska v úlohách Lecha a Danuty Walesovcov ťažia najmä z fyziognómie. Danuta je presvedčivejšia a dojímavejšia ako nervný a jednoduchý Lech, večne preskakujúci z jednej krajnej nálady do druhej. Maria Rosaria Omaggio si za rolu talianskej novinárky Oriany Fallaciovej, ktorej komunistická vláda umožnila interview s Walesom, z benátskeho festivalu odniesla Pasinettiho cenu.
Film ponúka scény komické i vypäté, pri ktorých behá pamätníkom mráz po chrbte. Najviac mrazí táto: tajná služba odváža vodcu robotníckych protestov. Walesa z auta volá o pomoc prostých náhodných okoloidúcich. No tí, keď zistia, že on je príčinou zmien a ich strachu z neznámeho, zaútočia naňho a zbijú ho.
Wajda v tejto scéne naznačil osud všetkých revolučných vodcov, ako ho poznáme aj u nás. Keď sa Walesa v roku 2000 opäť uchádzal o post prezidenta, dostal ledva jedno percento hlasov.
