Názov životného diela filozofa Karla Marxa zaznel v Divadle Aréna už v inscenácii Kukura. Režisér MARTIN ČIČVÁK sa od Kapitálu odrazil aj v najnovšej rovnomennej hre, v ktorej servíruje rituál revolúcie.
Čo vás prinútilo siahnuť po takejto predlohe?
Uvedomili sme si, že už je okolo nás až príliš veľa toxického intelektuálneho smogu, preto sme sa rozhodli, že si skúsime sami urobiť v tom všetkom prehľad a vrátime sa k počiatku. Začneme analyzovať dobu – vykĺbenú, ako hovorí Hamlet – tým, že sa postavíme do opozície k tomu, čo vytvára našu atmosféru. Vzduch, ktorý dýchame – všetok náš priestor, to je kapitalizmus. Skúmať túto civilizáciu od počiatku a kapitál ako piaty element je koreňom našej hry.
Akým koreňom je pre vás Marxov Kapitál?
Marx v ňom na základe fungovania vtedajšej anglickej spoločnosti presne sformuloval všetko, čo je momentálne okolo nás, čím žijeme. Ako vizionár predpovedal, kam smeruje svet, v ktorom sa umožní kapitálu, tokom kapitálu neregulovane sa rozlievať kamkoľvek a akokoľvek. V hre Kukura hovorí titulná postava, že naším ďalším dielom bude Kapitál – Koleso dejín. A jedného dňa nám pán Kukura ako riaditeľ divadla povedal – urobte to teraz, doba vám ide do náruče! Tak sme neváhali a s Petrom Lomnickým začali pripravovať koncept, podľa ktorého tú hru napísal.
S interpretáciou Marxovho diela sme sa u nás stretli za čias socializmu. Ako ste ho prehodnotili?
Ujasnime si to – socializmus, alebo komunizmus napríklad sovietskeho typu, leninizmus, maoizmus – to všetko sú len interpretácie Marxa. Aj keď na začiatku nás, samozrejme, zaujímal fenomén návratu vytesneného marxististického diskurzu a jeho nesmierna populartita, nezaoberáme sa marxizmom, ale Marxom. A Marx predsa nemôže byť marxistom. Skrze jeho dielo bez resentimentu pomenováveme svet okolo nás – preto ten podtitul Správa o stave sveta. My analyzujeme kapitalizmus vo vnútri kapitalizmu z pohľadu existenciálneho, nie politického, ak je samozrejme možné tie dve veci aspoň zdanlivo oddeliť. Našim cieľom je len trochu polarizovať konsenzus.
Môžete to vysvetliť?
Nepozeráme sa obdivne k ničomu v minulosti, možno okrem monarchie, ak mám hovoriť za seba. Ide o konfrontáciu s kapitalizmom, pretože jedine konflikt – hádka, bitka, alebo len výkrik – nám pomáhajú k sebaurčeniu, vytrhávajú veci z pokoja pohodlnej zdanlivej harmónie, ktorá je však iba klamom. Úlohou umelcov nie je nájsť nové riešenie, ale spochybniť konsenzus, ak vidia jeho problémy. Ako hovorí Beckett – choď do toho, zlyhaj znova, zlyhaj lepšie.
Z akej skúsenosti ste teda vychádzali?
Vychádzali sme z faktu, že prirodzenosťou demokracie nie je a nikdy nebola totálna previazanosť s kapitálom. To, že demokracia a kapitalizmus sa stali jedným telom, že do seba vrástli, nie je prirodzenosťou demokracie. Tak ako nie je prirodzené, že nad štátom všade na svete stojí firma, ktorá ho ovláda, ktorá ho riadi a každý štát sa stáva len jej otrokom. Aj ja mám hypotéku, aj ja žijem v permanentnom strachu, aby som banke splácal úrok, a svojím protestom len olejujem súkolie stroja, pretože svojou kritikou pomáham Kapitálu k sebaurčuniu. Ako hovorí Lomnický v našej hre: „Nikdy nemôžeme byť mimo Kapitálu. Kapitál je náš vzduch, voda, naše univerzum. Kapitalizmus je totálny.“
Nie je koketovanie s marxovou filozofiou tak trochu panské huncútstvo?
Nie, pokiaľ si položíte otázku, či nás tento hedonizmus nevedie náhodou tam, kam doviedol všetky civilizácie, ktoré sú dnes už medzi ruinami dejín.
Martin Čičvák (1975) po brnianskej JAMU študoval v Londýne. Od roku 2001 je kmeňový režisér pražského Činoherného klubu. V divadle Aréna už uviedol hry Komunizmus, Dr. Gustáv Husák či Koza alebo kto je Sylvia, ktorá získala dve ceny Dosky. Na snímke zo skúšky Kapitálu drží hlavu Marxa, vľavo Tomáš Palonder, vpravo Braňo Deák. FOTO SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Akého príbehu sa môžeme vo vašej hre chytiť?
Hra je rámcovaná dvoma príbehmi žien – jednu stvárňuje Kristína Greppelová a druhú vo finále Táňa Pauhofová. Medzitým sa odohráva majdan štyroch mužov s disdžokejom, akýsi rituál revolúcie. Hovoria o tom, ako nás naše potraviny prežijú, o vsugerovaných pocitoch, o strachu a neschopnosti postaviť sa voči veciam, o ktorých pochybujeme.
Prečo neprinášate žiadne riešenie?
Postavili sme sa do opozície, no povedali sme si, že tu nie sme na to, aby sme hľadali alebo ponúkali riešenie. Snažíme sa problematizovať problém v ňom samom. Pretože to robí Marx. On nespochybňuje kapitál, ale dáva mu antropomorfné črty, poukazuje na jeho nenásytnosť, hovorí o ňom ako o rozpínavom človeku, ktorý potrebuje stále väčší a väčší priestor pre svoje materiálne bohatstvo. Kapitalizmus – schopný koexistovať s hinduizmom, s kresťanstvom, dokonca aj so socializmom – je neideologické monštrum, naša daná okolnosť.
Je vaša inscenácia vôbec divadlom?
Ako sa to vezme. Svojím spôsobom používame tradičné aj moderné divadelné prostriedky, dramatický monológ aj náznaky dialógu a podobne, ale to, čo sa u nás považuje za činohru, to rozhodne nie je. Pre nás aj pre hercov je to čosi ako rituál. Potrebovali sme sa doslova preprogramovať. Zo začiatku boli herci nastavení inak, hovorili o tom, že sa všade, v každej krčme, na každom blogu o týchto veciach hovorí, ale nie sú istí, či môžu všetky napísané veci vziať za svoje. Neskôr sme všetci začali chápať, a nejako sme sa dohodli na tom, že nie je dôležité vziať všetko za svoje. Niekedy je dôležité niečo formulovať aj napriek tomu, že môj postoj k veci je iný. Snažiť sa byť aj mimo nespochybniteľných právd. Nie je to ani generačná výpoveď v zmysle, že by sme mali všetci rovnaký názor, ani politické divadlo, aspoň pokiaľ ide o náš zámer. Politikum je už samotné divadlo a väčšina jeho „obsahov“.
Keby sme boli konkrétnejší?
Ak by som mal byť chvíľu lokálny – aj napriek tomu, že to s hrou nijak nesúvisí – naposledy ma fascinoval konsenzus medzi Národným divadlom a všetkými televíziami na odovzdávaní cien OTO. Inštitúcie ako generálny riaditeľ SND, alebo šéf jeho Činohry odovzdávali na pôde SND ceny za niečo, čo s herectvom a zmyslom umenia má len pramálo spoločného – cena, kde neexistujú nominácie za strih, kameru, alebo réžiu sa profiluje ako slovenský Oscar, kde vedľa rosničiek a moderátov správ sedia herci našej prvej scény a ich vedenie. A na tomto konsenze sa podieľajú všetci, dokonca do seba vcucol aj pána Kukuru uvedením do Siene slávy, aj keď za úplne iný druh práce. Vidíte, takto vyzerá z lokálneho pohľadu konsenzus.
A z globálneho pohľadu?
Tým sa zaoberá naše predstavenie, takže to sa dozviete až tam. Miznúca stredná trieda, prehlbovanie rozdielu medzi chudobnými a bohatými a stále väčšia „roztopaš“, ktorej sa tento svet oddáva – lyžiarska zjazdovka na púšti v Dubaji či klimatizovaná pláž, aby vás nepálil piesok, keď vyjdete z mora. Je to nutné? Potrebuje to tento svet? Paradoxne, v tom istom meste je dvanásť postelí pre raz toľko robotníkov. Je normálne, že 84 ľudí na svete vlastní toľko kapitálu ako zvyšok planéty? Ako a kedy sa to stalo a prečo sme si to nevšimli? Pamätáte si na zlaté padáky v roku 2008? Ľudia na kríze šialeným spôsobom zbohatli. Osobne si myslím, že istý druh asketizmu má byť našou prirodzenou súčasťou. Skromnosť namiesto hedonizmu. Kde má v kapitalizme miesto človek? Všetky tieto otázky smerujú jasne k Marxovi. Neexistuje filozof, ktorý by v istom bode naňho neodkazoval.
Myslíte si, že každý človek túži po materiálnych statkoch?
Nikto z nás sa nevie vzdať svojho štandardu. A akokoľvek človeku kapitalizmus lezie na nervy, túži byť medzi bohatými, alebo aspoň medzi nimi vidieť svoje dieťa. Prsty v tom má závisť. Je to najhybnejší motor kapitalizmu. Sused má lepšiu sekačku na trávu, tak chcem aj ja. Svet by bol iný, keby nebolo závisti – ak mám skončiť floskulou.
Dokážete nezávidieť?
Neviem presne. Ale naša hra na mňa pôsobí očistne – prestal som tak veľmi túžiť po novom aute.
