Príbeh a hudba Mareka Brezovského ožili vo filme Hrana. Je to zároveň portrét generácie vyrastajúcej v 90. rokoch.
Je to také kvantum nápadov a hudby, že zaplní asi šestnásť cédečiek. Plus si k tomu prirátajte partitúry, noty, poznámkové bloky, stohy kaziet, ktoré nahral pri klavíri či v skúšobni s kapelou.
Keď sa hudobník stane súčasťou tragického klubu 27, ľutujeme, že odišiel predčasne. Keď drogám podľahol Marek Brezovský, nemal ani toľko. O to viac fascinuje, koľko toho do dvadsiatky stihol tento skladateľ, spevák a klavirista.
A predsa znie zvláštne nápad venovať mu rozsiahle pásmo zložené zo štyroch dokumentov. Veď až taký detailný filmový portrét nemajú Dežo Ursiny, Marián Varga ani ďalšie legendy s omnoho silnejším odkazom. Bude o čom dve hodiny rozprávať? Nebude to príliš prepálená pocta?
Kultová Hrana
Keď presne pred dvadsiatimi rokmi zomrel na predávkovanie heroínom bez oficiálnej nahrávky, vedel o ňom viac-menej len okruh známych. Prvá bola kolekcia zachovaných pesničiek, ktorú ešte v roku smrti usporiadal jeho otec Ali Brezovský, prvý album Hrana vyšiel posmrtne až neskôr, v roku 1999.
Keď jeho hudobné dvojča, kamarát a multiinštrumentalista Oskar Rózsa doplnil archívne skladby pesničkami, ktoré sám zrekonštruoval, bolo spätne jasné, o čo jeho smrťou prišla naša hudba.
Už ako deväťročný vystupoval s kapelami, v pätnástich písal vlastné kompozície, na konzervatóriu zakladal súbor súčasnej hudby, na prijímačkách VŠMU profesori pochopili, že nemá zmysel skúšať ho.
Od začiatku spájal klasiku so svetom rocku a album Hrana sa stal kultovým počúvaním aj pre generácie, ktoré prišli potom. Došlo aj na jeho hudbu pre divadlo, pred troma rokmi prišli vypredané vystúpenia živej verzie Hrany a turné. Fanúšik by povedal, že o Marekovi Brezovskom vie akurát dosť, ale to je omyl.
Tablo generácie 90. rokov
Nie je to len unikátne video zo stužkovej, aj keď stojí zato. Menej známe sú kontakty konzervatoristu s punkrockovou scénou, jeho poznámky a partitúry dokladajú, ako presne uvažoval o hudbe, a keď naňho spomínajú dve (paralelné) frajerky, je jasné, že nepôjde len o hudbu.
Filmár Patrik Lančarič a tím ľudí, ktorí zväčša muzikanta poznali, vyčerpali asi úplne všetko z archívov aj výpovedí pamätníkov. Prekvapujú hlavne dve veci – ako veľa sa toho zachovalo na videu z polovice 90. rokov a ako to drží pohromade napriek pokušeniu ukázať nám všetko a nič nevynechať.
Dve hodiny aj vrátane animáku by bol lepší formát na DVD, kino žiada niečo hutnejšie. Formálne to nie je úplne dokonalý film, no o to viac je emotívny, silný. Najmä ak ste aspoň trochu zachytili deväťdesiate roky v Bratislave.
„Pamätáš na koncerty na Hlavnom námestí? Kapely rástli ako huby po daždi! V sladkom lete roku 1991 ešte Bratislava bola skanzen.“
To je síce z textu inej kapely (Živé kvety), ale presne vystihuje atmosféru, ktorú nám chcú priblížiť aj filmári. Je to vlastne kolektívne tablo celej jednej generácie dozrievajúcej tesne po revolúcii.
V časoch, keď tie najlepšie koncerty hostili tie najobludnejšie kulturáky, „na Mierku“ sa stretávali hipisáci a za bieleho dňa pred hotelom Carlton fungoval trh s heroínom.
Nejde len o hudbu
Je to film aj o inom: epidémii tvrdých drog, vtedajšom bezradnom zdravotníctve, nacionalizme a mečiarizme. Krátky osud Brezovského priťahuje možno aj tým spojením. Že tak presne kopíruje príbeh krajiny, ktorá po revolúcii prešla od nádeje a eufórie k postupnej dezilúzii a zániku spoločného štátu.
Keď sa ho v televíznom rozhovore pýtali na názov skladby, odpovedal bez servítok: „Llano Estacado je knižka Karla Maya... ale o to nejde. Je to môj pocit, ktorý som dostal z užívania ľahkých drog.“
Tento záber z vysielania asi vystrihli, ale práve taký, maximálne úprimný a otvorený, je tón filmu, či ide o intímnosti, vulgarizmy, spoločenské tabu. Ako by autori i pamätníci podvedome vycítili, že len taký tón má zmysel a dali to precítiť aj divákom.
Miestami to hraničí až s masochizmom – musíte sa napríklad pýtať, čo viedlo Brezovského najbližších k až takej detailnej spovedi o rodinnom trápení pred koncom. Malo to byť varovanie pre ostatných, drogová prevencia?
Lančaričov dokument je trochu ako Brezovského hudba – tiež chce toho vypovedať naraz veľa, všetko. Môžeme to prirovnať aj ku knihe Mariana Jaslovského, ktorá ustálila obraz Deža Ursinyho. Ani tento film už nenecháva veľa miesta na objavy.
